Nástup novej vládnej garnitúry je vždy vítanou príležitosťou pre úvahy o očakávanom vývoji situácie v oblasti kultúrneho dedičstva. Nedalo mi teda nepozrieť sa na aktuálne Programové vyhlásenie vlády (PVV) z hľadiska vládnej vízie aktivít, týkajúcich sa pamiatok či múzeí v najbližšom volebnom období.
Ako každé PVV, aj to súčasné je eklektickým textom, ktorému sa nevyhýbajú:
– prázdne frázy a vágne pojmy,
– duplicita navrhovaných opatrení (napr. podpora digitalizácie kultúrneho dedičstva s dôrazom na využiteľnosť výstupov, sponzoring v oblasti kultúrneho dedičstva, plán obnovy pamiatok do roku 2030 a pod.) či
– úradnícke zlozvyky (známe CTRL C a CTRL V – napr. vzletný odsek o kultúrnom a kreatívnom priemysle (str. 113, šiesty odsek) bol kompletne prevzatý z PVV 2016. Snáď bude toto drobné faux pas kompenzované diametrálne odlišným prístupom ku kultúrnemu a kreatívnemu priemyslu, než tomu bolo v minulom volebnom období).
Buďme však féroví a priznajme, že súčasná vláda nastupovala v špecifických podmienkach, spôsobených pandémiou a preto pre rétorické cvičenia a nie vždy dostatočnú koordináciu čiastkových textov, predkladaných zrejme rôznymi sekciami, odbormi, podriadenými inštitúciami, rôznymi platformami (bez ohľadu na ich formálny status) či jednotlivcami majme pochopenie. Základná občianska lojalita je v danej situácii namieste.
PVV bezpochyby vychádza z moderných zásad vnímania kultúry. Kultúrne dedičstvo je imanentnou súčasťou kultúry tak, ako ju vníma moderná spoločnosť. Dovolím si preto pár poznámok k základným filozofickým východiskám PVV. Je veľkým posunom, že sa v tomto základnom dokumente, na ktorý sa budú odvolávať stovky úradníkov, výslovne formuluje predpoklad rovnakého prístupu k financovaniu „verejnej“ a „nezriaďovanej“ kultúry. Rovnako oceňujem priame uvedenie zvýšenia kultúrnej gramotnosti a kritického myslenia ako cieľov kultúrnej politiky. Tlieskam aj ambícii aktívne zapojiť Útvar hodnoty za peniaze do rozhodovania o kultúrnej politike (osobitne v oblasti pamiatok), hoci toto rozhodnutie niektorí idealisti časom asi trpko oľutujú.
Poďme však rovno k hmotnému kultúrnemu dedičstvu. PVV v podkapitole „Obnova pamiatok bude rýchlejšia“ (s. 116 a 117) prekvapivo vychádza z nekorektných údajov, ktoré sa následne premietajú do nadsadených záverov. Hovorím o počte 17.000 národných kultúrnych pamiatok (NKP), ktoré na Slovensku vraj máme. Tu si treba vysvetliť rozdiel medzi NKP a pamiatkovým objektom. Niektoré NKP (napr. hrady) pozostávajú z viacerých pamiatkových objektov (napr. veža, palác, opevnenie, kaplnka a pod.). Napr. NKP Trenčiansky hrad má takmer 70 pamiatkových objektov. Tieto údaje sú verejne prístupné, nájdete ich na webstránke Pamiatkového úradu SR www.pamiatky.sk. Alebo máte dojem, že nad mestom Trenčín sa týči skoro 70 pamiatok? Potom ste v menšine. Aj Pamiatkový úrad SR vo svojej poslednej výročnej správe (za rok 2019) uvádza, že v súčasnosti na Slovensku máme niečo cez 10.000 NKP, ktoré spolu pozostávajú z viac ako 17.000 pamiatkových objektov. Zmienka o 17.000 NKP na Slovensku v PVV je preto zarážajúca. Aj z tých 10.000 je nemalá časť pamätných tabúľ či pamätníkov rôznej kvality, vztyčovaných po 2. svetovej vojne v každej druhej-tretej obci. Inak, počty rôznych súčastí kultúrneho dedičstva – NKP, zbierkových predmetov či historických knižničných dokumentov – majú samé osebe pomerne nízku výpovednú hodnotu a nehovoria nič o vzťahu spoločnosti k histórii. Nepreceňujme ich. Ale – slovami klasika – o tom potom.
K najväčším plusom PVV v oblasti kultúrneho dedičstva patria pomerne ambiciózne, a pritom jasne definované (a niektoré aj merateľné) opatrenia, týkajúce sa pamiatok (s. 117). Celkovo veľmi dobrý dojem z opatrení kazí iba veľký obsahový prienik niektorých z nich (ide vlastne o obsahovo rovnaké opatrenia, rozpísané vo viacerých bodoch. Podobne ako vo vtipe: Čím viac pásikov, tým viac Adidas. V PVV: Čím viac bodov, tým viac uznania). Tu sú (názvy opatrení trochu skracujem alebo mením, bez zmeny významu):
1) Klasifikácii NKP (ľudovo povedané rozdeleniu na najvýznamnejšie pamiatky, pamiatky regionálneho významu a pamiatky lokálneho významu) sa skôr či neskôr nevyhneme. Áno, v súčasnosti máme iba jeden druh pamiatky: NKP. Je pritom jedno, či ide o Dóm sv. Martina v Bratislave alebo kaplnku v Hornej Dolnej, z právneho pohľadu ide o rovnaký stupeň ochrany. Po tomto A však musí nasledovať B: definovanie rozdielnych kritérií (a teda stupňa náročnosti) pri pamiatkových obnovách pamiatok v rozdielnych kategóriách. Od 80-ročnej babky v drevenici v Osturni predsa nemožno požadovať splnenie rovnakých podmienok ako pri obnove Krásnej Hôrky. Toto bude náročný filozofický súboj rôznorodých pohľadov a prístupov, musíme ho však so všetkou cťou absolvovať.
2) O vyriešenie vlastníckych vzťahov pod ruinami hradov sa snaží už minimálne štvrtá garnitúra. Treba jej držať palce. Hradári si to zaslúžia.
3) Projekt rekonštrukcie najvýznamnejších NKP je trochu vágne opatrenie, keď nevieme, o koľkých takýchto NKP a o akom stupni rekonštrukcie (komplexná obnova?) vláda hovorí. Za najvýznamnejšie NKP sa asi považujú tie s prioritou ochrany a obnovy, schválené príslušným uznesením vlády. Palec hore, len by sme poprosili trošku viac informácií.
4) Navýšiť objem finančných prostriedkov v dotačnom programe „Obnovme si svoj dom“. Okrem pridania peňazí by sa zišla aj rámcová analýza prefinancovaných projektov, ale väčšina asi bude súhlasiť, že program „Obnovme si svoj dom“ je stále sa zlepšujúcim nástrojom na aspoň čiastočnú kompenzáciu nákladov, spojených s obnovami NKP.
5) Samostatná prioritná os na pamiatky. Trikrát áno! Bude na tom veľa práce, ale Slovensko má dosť odborníkov na to, aby zvládlo nastaviť základné parametre tejto výzvy tak, aby investované peniaze mali reálny efekt. Latka je vzhľadom na spackanú výzvu ku kultúrnemu a kreatívnemu priemyslu (hovorím o mobilizácii kreatívneho potenciálu v regiónoch), ktorá absolútne nereflektovala požiadavky kultúrnej sféry síce veľmi nízko, ale pri kultúrnom dedičstve treba mať tie najvyššie ciele.
6) Nové formy financovania obnovy NKP. Sponzoring? Chrumkavé! Devil is in details, ale zámer je bez debaty správny.
7) Zníženie podielu pamiatkového fondu v zlom stave. Toto je asi trošku duplicita s bodmi 3 a 4, ale vyčítať tento zámer z filozofického či manažérskeho hľadiska určite nemožno. Okrem financií si však zrejme vyžiada aj zmenu optiky štátu na nevyhnutnosť splnenia náročných podmienok pamiatkových obnôv (inými slovami – mierne povolenie oprát) v tých prípadoch, kde si to ako spoločnosť môžme dovoliť.
8) Zvýšiť počet jednotlivých rekonštrukcií pamiatok. Viď bod 7, druhá veta. Vlastne ide o prerozprávanie bodu 7 inými slovami. Spin doctors, very light version.
9) Prehodnotiť legislatívne návrhy z roku 2019 na základe analýzy ich reálnych dopadov. Okrem toho, že si nie som istý, či je slovo dopad v danom kontexte spisovné (pozdravujem sekciu štátneho jazyka ministerstva), tak mi ako právnikovi uniká cieľ tohto opatrenia. Ale právnici sú (sme) od toho, aby veci komplikovali, tak sa nechám prekvapiť.
Oblasť múzeí je zastúpená skromnejšie, skromnejší preto bude aj komentár. Zvýšenie návštevnosti múzeí o 50% (nie je však uvedené, do akého termínu – zrejme do konca volebného obdobia) v porovnaní s rokom 2019 je ambiciózne, vláda však má iba obmedzenú možnosť masívne pohnúť s návštevnosťou. Väčšina múzeí je v zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávnych krajov a obcí a predpokladom tak rapídneho zvýšenia návštevnosti je predovšetkým adekvátna ponuka. Môj osobný tip je, že vzhľadom na výzvy v oblasti základných odborných činností, ktorým múzeá dnes čelia, tento cieľ naplnený nebude. Ďalej, zriadenie Múzea 20. storočia bude možné zhodnotiť až po realizácii prípadného projektu. Nemôže ísť iba o vyčlenenie budovy alebo priestorov a naplnenie statickými zbierkovými predmetmi, ale takéto múzeum, adresátom služieb ktorého budú zrejme mladí ľudia, musí ísť príkladom v sprostredkovaní zážitkov (áno, možno aj na úkor tradičných predstáv o múzeu ako strážcovi vedomostí). V 20. storočí sme ich predsa zažili dosť, z oboch strán emocionálneho spektra. Predposledné storočie je obdobím, s ktorým sme sa ako spoločnosť ešte úplne nevyrovnali.
K týmto bodom pristupuje ešte viacero návrhov v oblasti prípadnej inštitucionálnej reformy (“prehodnotenie existujúcej siete štátnych kultúrnych inštitúcií“), východiskom ktorých by mal byť vládny audit. Výsledky auditov môžu byť interpretované rôzne, verejná debata však je jedným z kľúčových nástrojov, ako s nimi naložiť. Nevedno, či sa má uvedený návrh vzťahovať aj na inštitúcie v oblasti kultúrneho dedičstva. Ak áno, výstupy budú zaujímavé, osobitne v prípade, ak nebudú realizované iba technokraticky, ale aj s reálnym záujmom o špecifiká kultúrneho dedičstva. Viacero inštitúcií (áno, aj z kultúrneho dedičstva) pred sebou tlačí roky neriešené problémy – sčasti zdedené, sčasti nedávno vzniknuté – najmä z hľadiska plnenia niektorých zákonných povinností.
Čo dôležité mi v PVV chýba? Tých vecí je viacero, snáď aspoň niektoré z nich, tie najvýznamnejšie, budú inšpiráciou pre prípravu ďalších strategických materiálov:
1) V PVV absentuje akákoľvek zmienka o archeologickom kultúrnom dedičstve či chudákoch vlastníkoch tých objektov, ktoré síce nie sú NKP, ale nachádzajú sa v pamiatkových územiach. Prečo chudákoch? Ich objekty sú – často až príliš prísne – regulované pamiatkovým zákonom, ale nemajú žiaden nárok (dokonca ani nádej) na dotáciu, príspevok či inú kompenzáciu zo strany štátu, ktorý podporuje výhradne NKP. Ide pritom o tisícky, možno desaťtisícky vlastníkov (presné údaje nemám, neviem, či sú niekde spracované). Ako právnika ma tiež nenapĺňajú radosťou ani dôverou viaceré ustanovenia pamiatkového zákona, následkom ktorých je vo vzťahu štát – vlastník pamiatkovo regulovanej veci až príliš nízky stupeň právnej istoty vlastníkov a – schválne, kto všetko mi dá za pravdu – až príliš vysoký stupeň svojvôle pamiatkových úradov. Ale o tom podrobnejšie niekedy nabudúce.
2) Príliš všeobecné a nekonkrétne úvahy o novom zákone o múzeách indikujú tápanie aj v tejto dôležitej, ale často prehliadanej oblasti kultúrneho dedičstva. Rád by som sa mýlil.
3) PVV ďalej neobsahuje žiadnu konkrétnu víziu osudu potenciálnej vlajkovej lode nášho digitalizovaného kultúrneho dedičstva: Slovakiany (kto raz skúsil Hungaricanu vie, o čom hovorím).
4) Last but not least: Bolo by slušné a ani nie veľmi náročné aspoň rámcovo zadefinovať opatrenia v oblasti boja proti kultúrnej a archeologickej kriminalite. Je to pekná sexi medzirezortná prierezová aktivita, s potenciálne veľkým impaktom na záchranu kultúrnych hodnôt, ktorý môže byť priamoúmerný mediálnej atraktivite. Ako hovorím svojim študentom: po ukradnutí auta si kúpiš nové, namiesto pytliakom zastreleného jeleňa príde iný zo susedného revíru, dokonca aj tie lesy časom dorastú, ale zničenú 500-ročnú fresku, úmyselne schátraný kaštieľ či ukradnutý praveký poklad, ktorý posunie dejiny celého regiónu o niekoľko míľových krokov, už nenahradíme.
Pri týchto podstatných veciach je môj sen o komplexnej právnej úprave kultúrneho dedičstva v jednom právnom predpise (akýsi slovenský Cultural Heritage Code) skutočne iba nedôležitou epizódkou.
Držím vláde aj pani ministerke palce a teším sa na odpočet po (ideálne) štyroch rokoch.