Málokto ma asi bude upodozrievať z prílišného podliezania štátu a jeho orgánom. Niekedy však nastane situácia, kedy sa treba na veci pozrieť z nadhľadu, snažiť sa vidieť takpovediac za horizont a verejne sa postaviť za správnu vec. Táto situácia nastala. Right here, right now. Preto tento, nazvime ho „právnicko-aktivistický“ blog.
Podľa medializovaných správ má byť medzi Holíčom a Kopčanmi vybudované mega-prekladisko tovaru, putujúceho z východu na západ – Multimodálne logistické centrum Holíč (ďalej len „MLC“). Priznávam, že základné fakty mám iba z médií a že som nepoznám argumenty zástancov MLC, viaceré seriózne zdroje však poskytli pre vyjadrenie autorov projektu MLC priestor. Rovnako chcem uviesť, že v MLC nevidím žiadneho diabla a že zámer vybudovania takéhoto centra považujem za legitímny – spoločnosť sa vyvíja, potreba obchodu rastie a s týmto rastom je spojená aj potreba novej nadradenej dopravnej či logistickej infraštruktúry. Či sa nám to páči alebo nie, nové stavby či cesty vznikajú a budú vznikať. Áno, aj škaredé či čisto účelové – vkus nie je absolútnou kategóriou a v neregulovanom prostredí má aj nepekná výrobná hala právo na existenciu v prípade, ak splní zákonné podmienky.
Tento blog má však byť o ničom inom, a síce o kvalite diskusie na tému kultúrnej krajiny. Skúsme prejsť z bezprostredne odsudzujúcej, pocitovo-frustrovanej roviny do argumentačne podloženej. Územie medzi Holíčom a Kopčanmi patrí k najvýznamnejším historickým oblastiam, s mimoriadnym kultúrno-historickým potenciálom. Na malom území sa nachádza koncentrácia ozaj výnimočných hodnôt, ktorú poprie iba ozajstný ignorant. Kaštieľ v Holíči je pre bežnú verejnosť možno iba spiaca krásavica, pre ľudí, čo sa vyznajú, je to však cisársky kaštieľ samotnej Márie Terézie a jej Franza, jediný na Slovensku. Áno, tej Márie Terézie. Áno, jediný na Slovensku. Ak by som to mal marketingovo predať, tak – áno, ten slovenský Schlosshof. OK, jedna lastovička leto nerobí. Hneď v susednej obci, v Kopčanoch, stojí najstarší kostol na Slovensku, ktorý takpovediac zažil Svätopluka. Naozaj nám nedochádza, o akých unikátoch tu hovoríme? Nebavíme sa o bežnom kaštieli lokálneho významu či nejaký päťkrát prestavaný kostolík so stredovekým jadrom. Hovoríme o unikátnom prepojení stáročí v podobe totálne unikátnej kultúrnej krajiny. Áno, presne toto je tá topka z nadpisu. Créme de la créme nielen slovenskej, ale stredoeurópskej minulosti.
Holíčsky zámok (zdroj: Tomáš Mrawec Bilka, regionzahorie.sk, 03.12.2020)
Holíčsky zámok, na ploche vpravo hore je navrhovaný areál MLC (zdroj: Youtube, SLOVENSKO ZHORA, 03.12.2020)
Nechcem tu mávať paragrafmi, krátky exkurz do právničiny si však neodpustím, pretože nakoniec je to práve právo a nie emócie či silné slová, ktoré budú pre posudzovanie veci rozhodujúce. Podľa dostupných informácií je zámer MLC situovaný na hrane, resp. v bezprostrednej blízkosti pamiatkových území či ochranných pásem a hoci areál MLC neleží priamo v ich hraniciach, má plánovaná stavba na pamiatkovým zákonom regulované územia priamy a zásadne negatívny vplyv. Pod “negatívnym vplyvom” netreba vidieť iba nudný newspeak úradníkov – naozaj by sa vám páčil pohľad na zámok Františka Lotrinského s novo vybudovaným medzinárodným prekladiskom v pozadí? Pri ďalších právnych úvahách treba vychádzať z faktu, že krajina medzi Holíčom a Kopčanmi je kultúrnou krajinou. Kultúrna krajina je výslovne spomenutá ako „hmotná hodnota kultúrneho dedičstva“ v Deklarácii Národnej rady SR o ochrane kultúrneho dedičstva. Podpísaním Európskeho dohovoru o krajine v roku 2005 sme sa zaviazali „právne uznať krajinu ako základnú zložku prostredia obyvateľstva, ako vyjadrenie rozmanitosti ich spoločného kultúrneho a prírodného dedičstva a základ ich identity“. V ďalších medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré predstavujú prameň práva – tentokrát v oblasti ochrany pamiatok – sa ochrana kultúrnej krajiny (možno terminologicky označenej inak) uvádza ako v Európskom dohovore o ochrane archeologického dedičstva (revidovanom) („historické pamiatky a prostredie, v ktorom sa nachádzajú“), tak Dohovore o ochrane architektonického dedičstva Európy („okolie chránených pamiatok“). Priestor pre aplikáciu právnych noriem je vcelku použiteľný. Navyše, je to možnosť zápisu lokality do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. No povedzte, keď sa o to snažíme už skoro 15 rokov (o tom potom, možno téma na ďalší blog), nebola by škoda, ak by to teraz kvôli kamiónom a skladom krachlo?
Viac ako tisícročný kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch (zdroj: www.pamiatky.sk, 03.12.2020)
Približné situovanie MLC na mape druhého vojenského mapovania (zdroj mapy: www.mapire.eu, 03.12.2020)
Svojim študentom často hovorím o jednom zo základných atribútov kultúrneho dedičstva, ktorým je jeho neobnoviteľnosť, resp. nenahraditeľnosť. Ak sa raz zničí dovtedy pomerne nenarušená pamiatka či prostredie, tento proces je spravidla nezvratný. Naozaj nám krátkodobý finančný benefit stojí za nezvratné zničenie kultúrnej krajiny? Nemá táto spoločnosť na viac? Štátnym úradom – ako v oblasti životného prostredia, tak ochrany pamiatok – treba podľa môjho názoru pomôcť a stáť za nimi, aby sa zvýšila legitimita ich konania. Na tomto mieste mi nedá nespomenúť jeden menej známy dohovor, ktorý je však tiež už súčasťou nášho právneho poriadku – Rámcový dohovor Rady Európy o význame kultúrneho dedičstva pre spoločnosť. Schválne si ho pozrite, väčšine občanov bude isto hovoriť z duše. Jedným z jeho ustanovení je legitimita konania štátu – skrátka prezumpcia, že štátne orgány konajú v záujme komunity kultúrneho dedičstva. Tento argument si zatiaľ nenašiel cestu do verejného diskurzu, čo je škoda. Ako právnik si viem predstaviť aj zneužitie tohto argumentu pri parciálnych rozhodovaniach štátnych orgánov v iných, lokálnych kauzičkách, ale jeho nevyužitie v posudzovaní zámeru MLC ako
– zásadného projektu,
– s nezvratným impaktom,
– na unikátnu kultúrnu krajinu,
zo strany štátnych orgánov by bola premárnená šanca.
Ako občan verejne deklarujem, že štát ma v tomto prípade moju dôveru. Toto nie je boj pamiatkarov či ľudí z oblasti životného prostredia proti akémusi investičnému zámeru. Toto je v mojich očiach principiálna civilizačná otázka – či sa prihlásime k našej identite (áno, aj na úkor krátkodobých finančných benefitov) alebo sme ako spoločnosť už ozaj rezignovali na ozajstné hodnoty. Pretože ak sa zámer vybudovania MLC one time schváli, žiaden next time nebude. A pre našu topku by to bola definitívna stopka.
Tomáš Michalík