Čo Roland nevidí, srdce nebolí?

hc-top

Pár viet k možnosti vypísania Bardejova zo Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

 

Nedávno sme boli svedkami zaujímavej mediálnej prestrelky. Úlohu znepriatelených pištoľníkov na seba prevzali mesto Bardejov a Krajský pamiatkový úrad Prešov, zatiaľ čo ranenou obeťou mala byť mestská pamiatková rezervácia Bardejov a najmä jej zápis v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Jablkom sváru bolo pritom moderné presklené premostenie dvoch budov, ktoré sa má vybudovať kúsok od historického jadra, resp. rozdielne názory na to, či sa k nemu majú pamiatkari vyjadrovať alebo nie. Hádate správne – mesto zámer obhajuje, zatiaľ čo pamiatkari tasia svoje revolvery na obranu pamiatok a vyzerá to tak, že sú ochotní urobiť čokoľvek, len aby sa premostenie nestalo realitou. Po prvých varovných výstreloch sa už – zdá sa – strieľa ostrými. Ranená obeť padá, no keďže pamiatkari majú nábojov o čosi menej ako miestni, UNESCO v Bardejove pomaly odchádza do histórie… No, dosť bolo krvi (krv predáva, aspoň tak vravia marketéri…), poďme trochu do reality.

Mesto Bardejov je od roku 2000 vyhlásené za slovenskú lokalitu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Tento zápis, o ktorý sa márne snaží veľa špičkových historických miest z Európy aj sveta, je najvyšším svetovým ocenením, ktoré v oblasti ochrany pamiatok môže mesto dostať. Bardejov je na tento zápis patrične hrdý a logo UNESCO nájdete takmer všade – od webstránky mesta Bardejov až po grafiku autobusov MHD (napr. linka 8, však). Aj v záujme ochrany pamiatok bol v roku 2002 dokonca prijatý osobitný zákon, akýsi „Lex Bardejov“.

Top status lokality sa, samozrejme, nevzťahuje na celé mesto. Za tzv. UNESCO site je vyhlásené historické centrum a židovské suburbium (mapu si môžete stiahnuť tu). To, čo je za touto hranicou, nielenže nespadá pod UNESCO, ale nemá ani charakter mestskej pamiatkovej rezervácie (s výnimkou ojedinelých objektov kultúrnych pamiatok, tie sa však nášho príbehu netýkajú), vyhlásenej ešte v 50.-tych rokoch 20. storočia. Na území pamiatkovej rezervácie majú pamiatkari veľmi silné (zlé jazyky vravia, že až neobmedzené) slovo, zatiaľ čo mimo rezervácie sa môžu vyjadrovať iba k archeológii, resp. predpisovať archeologické výskumy.

Pred niekoľkými rokmi sa začala v Bardejove modernizovať pošta. Skvelá vec, lepšie služby máme radi všetci daňoví poplatníci. Nový obchodno-spoločenský objekt, súčasťou ktorého bude aj pošta, sa nachádza na Dlhom rade, mimo pamiatkovej rezervácie, avšak len niekoľko metrov od nej, doslova cez cestu. K objektu malo pribudnúť premostenie blízkej Kellerovej ulice, z ktorej je však výnimočný výhľad na dóm Sv. Egídia, gotickú dominantu nielen pamiatkovej rezervácie, ale celého Bardejova. Podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu sa pamiatkari majú vyjadriť ku každej stavebnej aktivite, ktorá sa plánuje na území pamiatkovej rezervácie – premostenie je však asi 10 m od jej hranice…

Krajský pamiatkový úrad Prešov argumentoval, že chráni aj zaujímavé typické pohľady na pamiatkovú rezerváciu, resp. na vybrané súbory pamiatok a že premostenie práve takémuto významnému pohľadu bráni. Odborne sa tejto argumentácii dá rozumieť, pretože stavia na vecne obhájiteľných argumentoch. Veď komu by sa páčilo, keby sa výhľad na špičkové pamiatky zrazu znemožnil kvôli nejakému mostíku pre peších. Z čisto právneho hľadiska však predsa len ide o stavbu mimo pamiatkovej rezervácie, preto majú pamiatkari povinnosť vyjadriť sa (t.j. sú v postavení tzv. „dotknutého orgánu“) len k otázke prípadného narušenia archeologického náleziska, teda témy, ktorá je v danom prípade skôr druhoradá.

Zvláštnym však ostáva samotný dôvod premostenia, ktoré v podstate nič zásadné neprináša. Nejde o riešenie kritickej dopravnej situácie, o zvýšenie turistickej atraktívnosti miesta, o ochranu životného prostredia a vonkoncom nejde o žiaden inovatívny počin v ochrane kultúrneho dedičstva.

Z právneho hľadiska je situácia pomerne jasná: Premostenie nie je situované na mieste, ktoré je ako mestská pamiatková rezervácia Bardejov vyhlásené za slovenskú lokalitu, zapísanú v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Krajský pamiatkový úrad Prešov sa teda čisto z právneho hľadiska k projektu – s výnimkou archeológie – vyjadrovať nemôže. Prípadný spor by na súde (pri známej rýchlosti našich súdov určite po niekoľkých rokoch) mesto Bardejov pravdepodobne vyhralo. Pre kultúrnosť a kvalitu prostredia by to však bolo určite Pyrrhovo víťazstvo…

Právne predpisy sú však len jednou z rovín konfliktu. Oveľa zreteľnejšie sa črtá samotný vzťah k UNESCO, kde sa predpokladá istá miera ambícií čo najlepšie uchovať a prezentovať to, na čo môže byť Bardejov právom hrdý a s tým spojenej určitej veľkorysosti. Nehovoriac o existencii tzv. buffer zone („nárazníkovej zóny“), ktorú UNESCO presadzuje pri každej zapísanej lokalite a ktoré má slúžiť práve na elimináciu výslovne nevhodných zásahov, ktoré môžu mať vizuálny vplyv na lokalitu svetového kultúrneho dedičstva. Ťažko si predstaviť v inej krajine s dlhšou tradíciou ochrany pamiatok či kultúrneho turizmu situáciu, kedy v tesnom susedstve lokality UNESCO (skutočne hovoríme o metroch) vyrastá veľké presklené čudo neurčitého poslania. Citlivosť pri nachádzaní riešení je základným predpokladom dlhodobého úspechu nielen vo vzťahoch medzi ľuďmi navzájom, ale aj medzi ľuďmi a ich prostredím. No a voči pamiatkovým hodnotám historického centra najgotickejšieho mesta Slovenska je navrhované premostenie fakt dosť necitlivé. Vizuálne od Radničného námestia, resp. spod dómu Sv. Egídia vytvára virtuálnu hranicu medzi históriou a agresívnou modernitou či medzi harmóniou stredovekého jadra a hektikou vonkajšieho sveta.

Zo zoznamu UNESCO Bardejov pre týchto niekoľko metrov skla a kovu vypísaný s vysokou pravdepodobnosťou nebude. Premostenie však na dlhý čas ostane výkričníkom veľmi nízkej citlivosti k zásadám UNESCO (napr. ochrana jeho lokalít v ich prirodzenom a pôvodnom kontexte a pod.), ktorým sa mesto Bardejov tak rado prezentuje. Je tiež dosť pravdepodobné, že premostenie ostane navždy odstrašujúcim obrázkom v učebniciach či skriptách študentov kultúrneho dedičstva, architektúry, urbanizmu, histórie či cestovného ruchu.

K vlastníctvu a vlastníckemu právu mám ako právnik veľkú úctu. Rovnako (obzvlášť v poslednom čase) prestávam rozumieť tradičnému pamiatkarskemu spôsobu uvažovania, ktorý často veci komplikuje a vlastníkov obmedzuje viac ako je podľa môjho názoru primerané a prípustné (samozrejme, česť výnimkám a tým ľuďom, ktorí ku každému prípadu pristupujú racionálne a s otvorenou mysľou). V tomto konkrétnom prípade však nemám pochybnosť o správnosti úmyslu Krajského pamiatkového úradu Prešov; paradoxom neschopnosti jeho presadenia je skôr nedostatok pamiatkového zákona (ktorý je inak pomerne striktný).

Nechcem plamenne vyzývať mesto Bardejov na zmenu postoja či sa teatrálne rozhorčovať nad praxou ochrany pamiatok na Slovensku (to by bolo blogov…), alebo nebodaj elitársky ponižovať tých, ktorí môj názor nezdieľajú. Úprimne, nepoznám ani názor bežných Bardejovčanov na samotnú stavbu[1]. Chcem však len upozorniť na nepomer medzi pamiatkovým top statusom historického centra Bardejova a nízkymi ambíciami mesta, ktoré zrejme smerujú k svojmu naplneniu. V tak krehkom prostredí, akým je svetové kultúrne dedičstvo UNESCO, by mal každý svoj zámer zvážiť nie dva, ale aspoň päťkrát. Zvlášť ak je týchto šesť veľkých písmen, vrátane hodnôt, ktoré predstavujú, hlavným magnetom pre našich aj zahraničných cestovateľov. Alebo si v Bardejove budú musieť zvyknúť na nechápavé krútenie hlavami? Ešte dobre, že Roland na bardejovskej radnici sa pozerá iným smerom…

 

Tomáš Michalík

p.s. – prosím (ne)spravodlivo rozhorčených Bardejovčanov, ktorí si myslia, že kritizujem niečo, čo som ako „zapadňar“ nevidel a čo vôbec nepoznám, nech spávajú v pokoji. V Bardejove som minimálne každé dva mesiace… Ta ne?

 


[1] Ktovie, ako by asi dopadlo referendum o premostení, ak by ho mesto Bardejov vypísalo po vzore Drážďan (mimochodom, Drážďany boli prvou lokalitou kultúrneho dedičstva UNESCO, ktorá bola vypísaná zo Zoznamu svetového dedičstva). V Drážďanoch občania viac než dvojtretinovou väčšinou vyslovili súhlas so stavbou nového moderného mosta v blízkosti historického centra, ktorý mal odľahčiť dopravnú situáciu v centre mesta, avšak za výstavbu ktorého hrozilo UNESCO vypísaním zo zoznamu svetového dedičstva. Nemecký ústavný súd potvrdil, že právna sila referenda je vyššia ako vyhlásenia za lokalitu svetového dedičstva.

Ochrana pamiatok po novom. Čím viac štátu, tým skôr z patu?

hc-top

Vláda Slovenskej republiky na svojej prvej schôdzi v roku 2014 schválila návrh novely zákona o ochrane pamiatkového fondu. Napriek tomu, že som sa na začiatku prípravy návrhu novely pomerne aktívne zúčastňoval (najskôr ako zamestnanec ministerstva kultúry, neskôr ako človek, ktorý sa odborne venuje pamiatkovému právu a ktorý ho aj prednáša študentom na univerzite) a návrh novely nie je en bloc nesprávny, považujem nezanedbateľnú časť návrhu novely vo verzii schválenej vládou za zlú. Z pozície pripomienkujúcej verejnosti som sa k návrhu novely vyjadril v medzirezortnom pripomienkovom konaní, veľká časť mojich pripomienok však ostala neakceptovaná. Preto by som bol rád, ak by bola moja pozícia vnímaná ako pozícia nezávislého odborníka s úmyslom pomôcť identifikovať negatíva navrhovanej právnej úpravy.

Pokúsim sa stručne (tak, ako si to blog vyžaduje) predstaviť hlavné okruhy problémov, ktoré návrh novely podľa môjho názoru nerieši alebo kde sa dokonca vyvolávajú nové otázniky. Najprv si rozoberieme okruhy, ktoré v ňom nie sú riešené vôbec – a mali by byť (aspoň rámcovo). Následne sa dostaneme k okruhom, ktoré sú predmetom návrhu novely a ktoré, možno v pôvodne dobrom úmysle, významným spôsobom vstúpia do životov desaťtisícov Slovákov.

V prvom rade, návrh novely žiadnym spôsobom nerieši jeden zo základných problémov ochrany pamiatok, ktorým je výlučná zodpovednosť vlastníka pamiatkovo chránenej budovy za jej stav. Deklarácia Národnej rady SR o ochrane kultúrneho dedičstva uvádza, že ochrana kultúrneho dedičstva – kam bezpochyby patria aj pamiatkovo chránené objekty – je verejným záujmom. Pod toto ustanovenie sa každý kultúrny človek môže kedykoľvek podpísať – nikto z nás nechce, aby sa kultúrne pamiatky v inom ako štátnom vlastníctve (čo predstavuje okolo 90% všetkých kultúrnych pamiatok: cca 40% kultúrnych pamiatok je vo vlastníctve súkromných osôb a po približne 25% vlastní samospráva a cirkvi) rad za radom búrali či neprimerane adaptovali. Vo viacerých krajinách západnej a severnej Európy je ochrana kultúrnych pamiatok v súkromnom vlastníctve ako verejného záujmu riešená preplatením rozdielu nákladov, ktorý vzniká pri bežnom užívaní budovy a tým, ktoré je požadované príslušným štátnym orgánom. Ako príklad nám môže poslúžiť výmena strechy na pamiatke – lacnejšia krytina by vlastníka vyšla 5.000 eur, pamiatkari však predpíšu špeciálny typ krytiny, ktorá je oveľa drahšia – stojí, povedzme, 9.000 eur. Rozdiel medzi cenami, t.j. v našom hypotetickom prípade 4.000 eur, je vlastníkovi automaticky preplatený zo strany štátu. Na túto formu kompenzácie vlastník pamiatky v prípade splnenia určitých podmienok nárok – t.j. na rozdiel od Slovenska o udelení dotácie nerozhoduje štátny orgán (v našom prípade ministerstvo kultúry), komu dotáciu udelí a komu nie. Podľa § 34 ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového fondu vlastník kultúrnej pamiatky síce môže požiadať o finančný príspevok ministerstvo alebo obec, na jeho poskytnutie však nemá nárok. V praxi sa často stáva, že žiadateľ splní všetky podmienky, dotáciu však kvôli nedostatku finančných prostriedkov nedostane. Myslím, že ten rozdiel je značný. V prvom prípade si štát plne stojí za svojou politikou ochrany kultúrnych pamiatok ako verejného záujmu, pričom je ochotný znášať oprávnenú časť nákladov. Nehovoriac o daňových zvýhodneniach či iných formách nepriamej podpory. Na Slovensku síce deklarujeme záujem na ochrane kultúrneho dedičstva – náklady naň však prakticky výlučne nechávame na ich vlastníkoch. To sa potom vcelku dobre deklaruje verejný záujem, keď finančné bremeno znáša niekto iný…

Samozrejme, veci treba posudzovať v súvislostiach. Túto principiálnu otázku doteraz systémovo neriešil žiaden slovenský ani československý zákon o ochrane pamiatok. Náš štát v súčasnosti nie je v jednoduchej finančnej situácii a pozíciu ministrovi financií, ktorého úlohou je okresávať výdavky všade tam, kde to je možné, ani trochu nezávidím. Nie je však zo strany predkladateľa možné predložiť tak obsiahly návrh, s toľkými významnými zmenami a do predkladacej správydôvodovej správy uviesť, že „zákon nebude mať vplyv na štátny rozpočet a na podnikateľské prostredie“, pretože to jednoducho nie je pravda. Pokiaľ Slovenská republika myslí svoje vyhlásenia o ochrane kultúrneho dedičstva vážne, mala by sa prihlásiť k finančnej participácii na nej.

Druhá vec, ktorá sa v návrhu novely vôbec nerieši, je absencia (aspoň rámcových) kritérií pre posudzovanie jednotlivých prípadov zo strany pamiatkarov, či už na krajských pamiatkových úradoch alebo na Pamiatkovom úrade SR. Myslím si, že téza o unikátnosti a jedinečnosti každej jednej kultúrnej pamiatky – a tým pádom aj o zbytočnosti nejakej jednotiacej úpravy – je prežitá a dlhodobo neudržateľná. Pamiatkarmi často deklarovaná doktrína, že všetko bude riešené na základe správnej úvahy štátneho orgánu, nie ojedinele bez základnej samoregulácie, sa u verejnosti často stretáva so zdvihnutým obočím. V právnickej terminológii sa rovnaké posudzovanie rovnakej alebo podobnej veci zo strany orgánu štátnej správy nazýva zásadou materiálnej rovnosti – táto zásada je jednou zo základných zásad správneho konania. Prax ukazuje, že absencia pravidiel a jednotiacich kritérií vedie k veľkej nevyváženosti v posudzovaní jednotlivých prípadov, ktoré sú si navzájom veľmi podobné. Výkon štátnej správy v oblasti ochrany pamiatkového fondu je zo strany verejnosti často vnímaný ako sledovanie prežitých záujmov na „skanzenizácii“ objektu a absolútna ignorácia pozície vlastníka (ktorý celú rekonštrukciu / adaptáciu / obnovu platí!), oboje zamaskované floskulami o kultúrnom dedičstve. Štát by mal mať ambíciu neustále podporovať princíp právnej istoty a nie tento predpoklad právneho štátu minimalizovať. Konkrétne mám na mysli najmä podrobnejšiu úpravu predpokladov pre vyhlásenie veci za kultúrnu pamiatku (v súčasnosti možno za kultúrnu pamiatku vyhlásiť vec, o ktorej si pár ľudí na pamiatkových úradoch myslí, že má výnimočné pamiatkové hodnoty), konkrétnejšiu definíciu pojmu „pamiatková hodnota“ ako základného pojmu pamiatkovej ochrany a objektívnejšie rozhodovanie o zámere obnovy pamiatkovo chránených budov či o predpisovaní pamiatkových výskumov.

Poďme však priamo k samotnému návrhu novely.

1) Zavádza sa nový pojem „bezprostredného okolia“ nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, v ktorom „nemožno vykonávať stavebnú činnosť ani inú činnosť, ktorá by mohla ohroziť pamiatkové hodnoty kultúrnej pamiatky“; za bezprostredné okolie sa pritom považuje priestor v okruhu 10 metrov od konkrétnej pamiatky. Pôvodne zamýšľaný zámer aplikácie modelu niektorých škandinávskych štátov bol v priebehu prípravy návrhu novely pretransformovaný do podoby, ktorá rozhodne nesvedčí právnej istote. Navrhovanému zneniu možno vytknúť predovšetkým to, že rozširuje okruh dotknutých osôb aj na tých, ktorí nie sú vlastníkmi konkrétnej kultúrnej pamiatky. Nezavádza sa žiaden režim rozhodovania o povolení vhodnej činnosti v bezprostrednom okolí (Kto bude rozhodovať? Krajský pamiatkový úrad? Podľa ktorého paragrafu?). Kto bude posudzovať, do akej miery a či vôbec majú byť činnosťou ohrozené pamiatkové hodnoty? Aká bude vymožiteľnosť konania v prípade, ak nie som vlastníkom takejto pamiatky – alebo naopak: ako ma ako vlastníka pamiatky budú chcieť pamiatkari postihnúť za konanie niekoho iného, ktoré síce ohrozí pamiatkové hodnoty pamiatky, ale na ktorého nemám ako vlastník žiaden vplyv?

2) Zavádza sa režim vypracovania, vydania a schválenia zásad ochrany pamiatkového územia výlučne zo strany pamiatkarov. Vypracovať a vydať tento závažný dokument má krajský pamiatkový úrad a schvaľovať ho má Pamiatkový úrad SR. V pôvodnom návrhu novely, predloženom do medzirezortného pripomienkového konania ministerstvo kultúry dokonca navrhovalo, aby všetky tri činnosti – t.j. vypracovanie, vydanie aj schválenie – spadali do kompetencie krajského pamiatkového úradu. Napriek súčasnému vylepšenému variantu sa obávam, že príprava tohto závažného dokumentu, ktorým sa následne bude musieť riadiť celé pamiatkové územie výlučne v réžii pamiatkarov (takpovediac vo vlastnej kuchyni) nie je najšťastnejším riešením, kvôli absencii odbornej oponentúry zo strany odbornej obce a potenciálu jednostrannosti celého dokumentu. Modernejším a adekvátnejším prístupom by bolo aktívna participácia ako realizátorov výskumu, tak obce (ktorá, ak sa so zásadami stotožní, ich bude vedieť oveľa lepšie inkorporovať do vlastných predpisov). Veľmi rád by som sa mýlil a držím pamiatkarom palce, aby boli všetky nové zásady ochrany pamiatkového územia materiálom objektívnym a vyváženým.

3) Navrhuje sa zavedenie nového ustanovenia, podľa ktorého „orgán štátnej správy a orgán územnej samosprávy, ktorý vedie konanie, v ktorom môžu byť dotknuté záujmy ochrany pamiatkového fondu, môže vo veci samej rozhodnúť až po doručení právoplatného rozhodnutia alebo záväzného stanoviska orgánu štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu.“ Podľa môjho názoru bude mať toto ustanovenie za následok zásadné spomalenie procesov rozhodovania ostatných (t.j. nie „pamiatkových“) orgánov štátnej správy. Pracoval som nejaký čas v štátnej správe, videl som svojské ponímanie operatívnosti viacerých štátnych úradníkov a preto nehovorím len tak do vetra, keď poviem, že sa skutočne obávam toho, že v praxi bude dochádzať k takým omeškaniam, ktoré budú môcť byť považované za nečinnosť orgánu štátnej správy, resp. za nevydanie rozhodnutia v zákonnej lehote. Jednoducho – celý proces vydávania rozhodnutí iných ako „pamiatkových“ orgánov sa riadne predĺži, čo nehrá do karát nikomu (a najmenej tomu, kto na to rozhodnutie – napr. stavebné povolenie – čaká oveľa dlhšie ako by mal).

4) Predpisovanie archeologických výskumov sa po novom navrhuje ešte komplikovanejšie ako je tomu v súčasnosti. Zavádza sa povinnosť vlastníka pozemku alebo stavebníka, ktorý bude vykonávať stavebnú alebo inú hospodársku činnosť na evidovanom archeologickom nálezisku (odkiaľ to mám ako stavebník vedieť?) podať žiadosť o vyjadrenie k tomuto zámeru. Na druhej strane pamiatkari môžu archeologický výskum predpísať kdekoľvek (na základe iniciatívy koho?)… Toto ustanovenie je, bohužiaľ, celé nedomyslené, predpokladá orientáciu stavebníka v Centrálnej evidencii archeologických nálezísk na Slovensku (alebo aspoň v zákone o ochrane pamiatkového fondu) a v konečnom dôsledku predstavuje v porovnaní so súčasnou situáciou krok späť.

5) Navrhuje sa povinnosť znášať náklady pamiatkového výskumu aj zo strany vlastníka nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Povinnosť hradiť náklady pamiatkového výskumu zo strany vlastníka je téma na osobitný blog (nevylučujem, že sa k tejto téme raz vrátim), zatiaľ nech nám stačí to, že táto povinnosť sa má po novom vzťahovať na tisícky ďalších ľudí (na Slovensku máme 28 pamiatkových rezervácií (zoznam, mapa) a 82 pamiatkových zón (zoznam, mapa), v rámci ktorých sú pamiatkovo chránené tisícky budov, hoci tieto nemajú postavenie kultúrnych pamiatok), ktorým pamiatkari môžu predpísať výskum na ich historicky či pamiatkovo nezaujímavom dome, ktorý ani nie je kultúrnou pamiatkou, ale ktorého jediným „negatívom“ je fakt, že sa nachádza niekde neďaleko historického centra. Áno, napríklad aj obyčajný tuctový dom, starý niekoľko desaťročí. Paradoxom celého tohto ustanovenia je skutočnosť, že vlastník budovy, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ale nachádza sa v pamiatkovom území nie je oprávneným žiadateľom pre pridelenie dotácie… Ak môžme hovoriť o akej-takej snahe (akokoľvek nesystémovo) kompenzovať zásah do vlastníckeho práva pri kultúrnej pamiatke možnosťou požiadať ministerstvo kultúry o dotáciu, tak vlastník ne-pamiatky takúto možnosť jednoducho nemá.

6) Režim odovzdávania archeologických nálezov, pochádzajúcich z archeologických výskumov, ktorý je v súčasnosti podrobovaný pomerne ostrej kritike, sa v návrhu novely nemení. Správcom archeologických nálezov je s výnimkou výskumov Archeologického stavu SAV alebo štátnych múzeí Pamiatkový úrad SR, a to od chvíle odovzdania výskumnej dokumentácie. Vzniká tak dosť úsmevná situácia, kedy sú nálezy uložené v depozitoch realizátora výskumu, ale už za ne v zmysle zákona zodpovedá Pamiatkový úrad SR, ktorý však reálny výkon správy k nim nemôže zabezpečiť. Takáto situácia, princípom ktorej je prevod formálnej, ale už nie reálnej zodpovednosti štátu, môže trvať mesiace (ak nie roky). Nálezy zatiaľ blokujú miesto v dočasných depozitoch a čakajú, kým ich Pamiatkový úrad SR porieši, k čomu ho však nezaväzujú žiadne lehoty či nebodaj sankcie. Prevod vlastníctva, resp. správy archeologických nálezov je aj v súčasnosti upravený nedostatočne – každopádne, tak rozsiahla novela, aká bude predložená na rokovanie Národnej rade SR by mala zabezpečiť odstránenie problematických okruhov a nie ich ignorovať.

Problematických okruhov, vrátane absencie riadnych konzultácií s poradnými orgánmi ministerstva kultúry (Pamiatkovou radou, Archeologickou radou) či nebývale veľkom rozsahu novely (nie je 17 strán novelizačných bodov – ktorých je viac ako má účinné znenie zákona paragrafov – skôr na nový zákon?) je v návrhu novely iste viacero, ale koho by bavilo čítať taký dlhý blog… Preto na tomto mieste svoj výpočet ukončím, a to v záujme vyváženia blogu pozitívami návrhu novely. Patrí medzi ne napríklad úprava postavenia Pamiatkového úradu SR ako zástupcu poškodenej strany v trestnom konaní, rozdelenie pamiatkových výskumov či konkretizácia režimu dočasného vývozu kultúrnej pamiatky do zahraničia. Škoda len, že tieto pozitíva majú význam skôr dovnútra orgánov ochrany pamiatok než navonok – k občanom.

Ak by som mal určiť víťazov návrhu novely, hľadal by som ich len veľmi ťažko. Absolútny víťaz neexistuje, s určitým odstupom by som za čiastočných víťazov mohol prehlásiť štátnych pamiatkarov, ktorým sa zvyšujú kompetencie – hoci ten počiatočný chaos, ak bude návrh novely schválený parlamentom v predloženej podobe im určite nebudem závidieť. Viac ako víťazov je porazených, medzi ktorými popri vlastníkoch ne-pamiatok v pamiatkových územiach, realizátoroch archeologického výskumu či všeobecne občanoch nesmie chýbať najmä princíp právnej istoty.

Ak to tento štát s ochranou kultúrnych pamiatok myslí vážne, mal by nájsť odvahu presvedčiť verejnosť, že bez financií zo štátneho rozpočtu to nepôjde. Nemožno robiť zásadné zmeny v legislatíve, ktoré nemajú mať žiaden vplyv na štátny rozpočet. V opačnom prípade sa z toho patu, ktorý je motívom podnadpisu tohto blogu, ako spoločnosť nikdy nevymaníme.

 

Tomáš Michalík

Užitočné linky

hc-topNa tomto mieste možno nájsť linky na príslušné štátne orgány a iné verejné inštitúcie v oblasti ochrany, výskumu, manažmentu a prezentácie kultúrneho dedičstva.

Orgány štátnej správy:

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky

Pamiatkový úrad Slovenskej republiky

Iné organizácie z verejnej sféry:

Slovenské národné múzeum

Slovenská národná galéria

Slovenská národná knižnica

Slovenský národný archív

Národné osvetové centrum

Ústredie ľudovej umeleckej tvorby

Slovenská akadémia vied

Komora reštaurátorov

Univerzity:

Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta

Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta

Trnavská univerzita v Trnave, Filozofická fakulta

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Fakulta humanitných vied

Mimovládne organizácie & aktivity:

portál Obnova (Pamiatky, remeslá a zbierky)

občianske združenie “Zachráňme hrady

občianske združenie “Katarínka