Category: Archív

 

Keď 15. júla 2020 Ministerstvo kultúry SR na svojom webe zverejnilo a viacerými informačnými kanálmi odprezentovalo materiál „Revízia výdavkov na kultúru (Záverečná správa)“ (ďalej len „Správa“), moje srdce človeka, pracujúceho viac s faktmi ako emóciami poskočilo nad mieru stanovenú osobitnými predpismi. Inštitút kultúrnej politiky si v poslednom období vydobyl svoje miesto pod slnkom a rozhovor s jeho šéfom Andrejom Svorenčíkom bol akoby tou prvou lastovičkou, ktorá síce sama osebe leto nerobí, ale je prísľubom lepších čias – čias, kedy sa kultúrna politika bude robiť na základe faktov a čísel a nie ako ústupok tým, ktorí najviac kričia. Princíp hodnoty za peniaze, ktorý dnes velebíme, avšak ktorý bude možno v strednodobom horizonte v časti kultúrnej obce preklínaný, považujem za veľmi užitočný prístup k tvorbe akejkoľvek verejnej politiky – aj politiky v oblasti kultúrneho dedičstva. Pozrel som sa preto na ministerskú Správu bližšie.

Všeobecne, v prvom rade treba oceniť ochotu autorov Správy, ktorí sa podujali na mimoriadne náročnú úlohu – skĺbiť peniaze a kultúru. Je bez debaty, že v prevažnej väčšine iných rezortov je táto úloha jednoduchšia. Správa je preto významným medzníkom, akýmsi míľnikom, ktorý možno budú úradníci v budúcnosti považovať za hranicu dvoch epoch – obdobie pred Správou a po nej. Uveriteľným a verifikovateľným spôsobom posudzuje kapacity väčšiny aspektov kultúry. Za tento pomyselný prvý krok musí autorom Správy patriť vďaka zo strany kohokoľvek, pre koho je výkon štátnej správy spojený viac so zodpovednosťou a nadhľadom ako s klapkami na očiach a emóciami.

Prvé kroky však bývajú niekedy neisté a spojené s neškodnými pádmi. Na niektoré aspekty, ktoré podľa môjho názoru Správa nedostatočne reflektuje, by som chcel poukázať v ďalšom texte. Text sa bude týkať pamiatkového fondu (podkapitola 3.3); divadlá, štátny jazyk či autorské právo ponechám povolaným. Bokom tiež ponechám drobnosti, duplicity, terminologické nepresnosti či drobné nuansy, ktorým sa nevyhne prakticky žiaden komplexnejší ministerský materiál. Prosím, berte tento článok ako príspevok do diskusie v snahe o zlepšenie kritérií ochrany kultúrneho dedičstva.

Z pozitívnych návrhov Správy treba uviesť návrh zadefinovania finančného nástroja (napr. daňového zvýhodnenia), ktorý by plošne kompenzoval obmedzenia vlastníckeho práva vlastníkom pamiatkovo regulovaných objektov. Z dnešného selektívneho a nie vždy transparentného prideľovania dotácií vybraným subjektom (niekoľko stoviek ročne) by sa toto kompenzačné opatrenie rozšírilo na tisícky adresátov. Bohužiaľ, Správa výslovne uvádza, že tento nástroj by sa mal vzťahovať iba na vlastníkov pamiatok a nie iných nehnuteľností v pamiatkových územiach, ktorých je neporovnateľne viac, ktorí sú už dnes limitovaní vo svojich právach a legitímnych očakávaniach a napriek tomu nemajú absolútne žiaden prístup k akejkoľvek inej kompenzácii (čo podľa môjho názoru naráža na základné ústavné princípy). Otázku, či tento nástroj použiť iba pri vlastníkoch pamiatok, bude treba rozhodnúť ešte pred konzultáciami s ministerstvom financií, kvôli neporovnateľne vyššiemu dopadu na verejné financie v prípade, ak by bol finančný nástroj aplikovateľný aj pre vlastníkov „ne-pamiatok“ v pamiatkových územiach, čo by bolo nepochybne férovejšie. Napriek tomu, paušálny finančný nástroj je veľkým pozitívom Správy. Tešíme sa na detaily.

Rovnako pozitívne možno vnímať návrh na zavedenie metodík, ktoré by boli významnými pravidlami pri rozhodovaní krajských pamiatkových úradov najmä pri stavebných obnovách. Nie je predsa možné, aby jednotlivé krajské pamiatkové úrady posudzovali podobné veci diametrálne odlišne s odkazom na individualitu pamiatok. Vlastníci, ktorí majú pamiatky v územných obvodoch rozdielnych krajských pamiatkových úradov alebo investori, realizujúci výskumy na západe i na východe republiky mi iste dajú za pravdu. Definovanie podmienok a prístupov bude zaiste otázkou aktívnych diskusií, ale zmenšovanie priestoru pre svojvôľu, ktorý je – ako ukazuje prax – dobrým podhubím pre netransparentnosť či dokonca korupciu, určite žiaduce. Čím sú pravidlá hry jasnejšie, tým je hra obojstranne férovejšia. Súčasný systém bez jasných pravidiel hry vo viacerých oblastiach (vyhlasovanie pamiatok, rozhodovanie o prípustnosti zámerov, sankcionovanie, ukončenie pamiatkovej ochrany a pod.) patrí minulosti. Priateľsky snáď možno podpichnúť s otázkou, ktoré údaje zo Správy boli pre návrh metodík použité (vo vzťahu k nim som žiadne uchopiteľné údaje nenašiel), čo však nemá na hodnotu tohto návrhu žiaden vplyv. Čiže ďalšie veľké plus.

Tretím kladným bodom je identifikovanie problému s kategorizáciou pamiatok. Na Slovensku má každá pamiatka rovnaký právny status – Bratislavský hrad má tak rovnaký stupeň právnej ochrany ako pamätná tabuľa niektorému z velikánov našich dejín. Táto situácia určite neprispieva kvalite výkonu štátnej správy a podľa môjho názoru je aj dôkazom, že štát si nevie definovať svoje rodinné striebro, ale zaň považuje ako šperky po babičke, tak súčasnú bižutériu. Kategorizácia, premietnutá do rozdielnych stupňov náročnosti podmienok, kladených na obnovu pamiatok, tak môže byť jedným z nástrojov, ktorý pomôže zlepšovať stav našich pamiatok. Inými slovami: top pamiatky ostanú rodinným striebrom, na ktorý bude mať štát zvýšené odborné nároky, zatiaľ čo drevenicu v Osturni si bude môcť rodina zvnútra vhodným spôsobom zatepliť. Áno, netreba si zakrývať oči pred náročnosťou diskusie v tejto téme. Osobne sa prihováram za tri kategórie (pamiatky národného významu (cca 2% zo všetkých pamiatok), regionálneho významu (povedzme do 25% zo všetkých pamiatok) a lokálneho významu), hoci múdrejší ľudia budú môcť ponúknuť ich predstavu o iných číslach.

O niečo viac problematickejšie sa javia ciele a ukazovatele, ktoré sa majú v záujme zlepšovania stavu pamiatok sledovať (tab. 1: upravené podľa Správy, s. 71).

Cieľ	Ukazovateľ	Hodnota (2018)
Stav pamiatkového fondu	Podiel pamiatok v zlom technickom stave	25,75 %
	Priemerná podpora OSSD na 1 projekt	23.193 €
Pamiatkový výskum a dokumentácia	Počet realizovaných pamiatkových výskumov	–
	Počet spracovaných okresov v edičnej rade	3/79
Pozitívny vzťah verejnosti	–

Tab. 1

Zastavme sa najprv pri prvom ukazovateli – podiele pamiatok v zlom (teda narušenom a dezolátnom) technickom stave. Z grafov č. 46 a 47, resp. z príslušných dát totiž možno získať oveľa zaujímavejšie údaje, než Správa ponúka (tab. 2: upravené podľa Správy, dátová príloha, graf 46). Jednoznačne najhorším správcom pamiatok, t.j. takým, ktorý ma najviac pamiatok v dezolátnom stave, je totiž štát, ktorého pätina (!!) pamiatok je v dezolátnom stave a viac ako 15% v narušenom stave. V zlom technickom stave je teda viac ako jedna tretina (!) štátnych pamiatok. Túto informáciu Správa opomína, hoci priamo uvádza, že štát by mal ísť pri ochrane pamiatok vo svojom vlastníctve príkladom. V percentuálnych podieloch v rade previnilcov za štátom až s odstupom nasleduje samospráva, súkromní vlastníci a cirkvi.

	Dobrý	Vyhovujúci	Narušený	Dezolátny	Spolu
Štátne vlastníctvo	598	515	265 (15,4%)	346 (20%)	1724
Vlastníctvo samosprávy	1750	1538	971 (21%)	366 (7,9%)	4625
Cirkevné vlastníctvo	1581	1755	887 (20,2%)	163 (3,7%)	4386
Súkromné vlastníctvo	1959	2553	1270 (20,4%)	430 (6,9%)	6212

Tab. 2

Rovnako ostala nevyťažená problematika pamiatkového dlhu (5,5 mld. €), ktorý je síce enormný, napriek tomu sú však kritériá jeho výpočtu skôr fiktívne a jeho výška sa principiálne odvíja od počtu pamiatkových objektov. Nie je preto prekvapením, že najvyšší pamiatkový dlh vykazuje skupina súkromných vlastníkov, ktorá je však zároveň skupinou, ktorá vlastní najvyšší počet pamiatkových objektov. Ak by sme aj vzali do úvahy súčet všetkých objektov v narušenom a dezolátnom stave (4698), stále to vychádza na viac ako 1,1 mil. € na každý jeden z týchto objektov. Kritériá, ktoré boli pri koncipovaní Správy brané do úvahy v súvislosti s pamiatkovým dlhom, by preto mali byť podrobené oponentúre ako ekonómov, tak pamiatkarov.

Zlepšiť stav pamiatok a teda znížiť podiel pamiatok, ktoré sú v zlom technickom stave je však bezpochyby dobre zvolený ukazovateľ. Pri jeho sledovaní však bude nevyhnutné zvážiť komplexnosť pamiatkovej problematiky a zamerať sa najmä na pamiatky v štátnom vlastníctve, ktoré by mali byť pomyselnou výkladnou skriňou našej histórie. Technokratický prístup k sledovaniu tohto ukazovateľa sa môže vypomstiť – jedným zo spôsobov zníženia podielu je aj vypísanie pamiatok v mimoriadne zlom stave z Ústredného zoznamu pamiatkového fondu či lacné „plátanie dier“ na nenáročných objektoch na úkor riadnej, komplexnej pamiatkovej obnovy väčších pamiatok.

Ďalším ukazovateľom je priemerná výška dotácie v rámci programu Obnovme si svoj dom. Tento údaj je sám osebe nič nehovoriacim číslom, ktoré sa môže zvýšiť aj znížiť, pričom tento pohyb nemá sám osebe absolútne žiadnu výpovednú hodnotu. Priemerná výška dotácie sa môže zvýšiť aj dvojnásobne, avšak za cenu polovičného množstva podporených žiadostí. Pochybujem, že toto je žiadaný výsledok dotačného programu ministerstva. Na druhej strane, ak by aj došlo k zníženiu priemernej výšky dotácie za predpokladu, že dotácia sa ujde oveľa vyššiemu počtu žiadateľov, tento krok by bol jednoznačne krokom vpred. Pre ilustráciu si môžeme namodelovať prípady, ak by pri alokácii 6 mil. € bolo podporených 300 žiadateľov a teda priemerná výška dotácie by bola 20.000 €. Ak by bolo ministerstvo otrokom vlastných ukazovateľov, nebolo by preň problém ďalší rok pri rovnakej alokácii podporiť iba 150 žiadateľov, aby sa mohlo hrdiť dvojnásobným nárastom priemernej výšky dotácie. Bol by však problém, ak by síce priemerná výška dotácie klesla na 15.000 eur, avšak podpory by sa dočkalo 500 žiadateľov a teda alokácia by bola 7,5 mil. €? Z týchto dôvodov považujem ukazovateľ priemernej výšky dotácie za zbytočný, pretože sám osebe, bez zasadenia do finančného a vecného kontextu, nemá žiaden význam.

Tretím ukazovateľom má byť počet realizovaných pamiatkových výskumov, ktorý však z neznámych dôvodov nie je viazaný na zlepšenie stavu pamiatok, ale na neambiciózny cieľ „Pamiatkový výskum a dokumentácia“. Ak si ministerstvo skutočne zvolilo za jeden z cieľov kultúrnej politiky realizáciu výskumov (ktoré aj tak zväčša zaplatí niekto iný, čiže vlastník pamiatky), tak rezignovalo na ciele, ktoré sú pre stav pamiatok skutočne potrebné. Inými slovami, počet výskumov nehovorí takmer nič o tom, v akom stave pamiatky máme a z hľadiska záujmov štátnej politiky možno informáciu o počte výskumov označiť skôr za pomerne marginálnu. Ešte viac marginálny je ďalší zvolený ukazovateľ, ktorým je počet spracovaných okresov v edičnej rade. Publikácie, vydávané Pamiatkovým úradom SR sú bezpochyby hodnotné, uznávané a na knižnom trhu žiadané, hoci frekvencia vydávania „nového súpisu pamiatok“ je žalostná. Tento stav je však dôsledkom personálnej poddimenzovanosti pamiatkových úradov a početnej agendy, pripadajúcej na každého zo zamestnancov, čo je zas nepopulárna téma pre ministerstvo financií, resp. štátny rozpočet. V každom prípade, kvalita výkonu štátnej správy v oblasti ochrany pamiatok má prakticky nulový prekryv s ukazovateľom počtu spracovaných okresov v edičnej rade. Tento ukazovateľ považujeme za krok vedľa.

Posledný cieľ – pozitívny vzťah verejnosti – nemá definovaný žiadny ukazovateľ. Niežeby nebola pozornosť verejnosti potrebná – naopak. Čím viac bude každý z nás sledovať stav pamiatok, tým vyšší bude stupeň legitimity konania pamiatkových úradov. Som však zvedavý na stupeň kreativity, ako ho bude ministerstvo preukazovať a napĺňať. Niekoľko námetov je na konci tohto textu.

Správa nereflektuje súčasné výzvy ochrany slovenského pamiatkového fondu, z ktorých možno ako ilustračný príklad spomenúť verejnosťou ťažko znášané miznúce historické objekty v regiónoch (hovorím najmä o početných kúriách či menej významných kaštieľoch, pamiatkovo väčšinou nechránených). Nebolo by riešením právna úprava nástroja, na základe ktorého by mal vlastník novovyhlásenej pamiatky automaticky (zo zákona) nárok na finančnú čiastku, ktorá by znamenala zastavenie degradácie takéhoto objektu? Nemyslím si, že máme právo elitársky pristupovať k vlastníkom takýchto objektov, nezriedka v chudobných regiónoch a pritom neponúknuť nástroj, ktorý by zaistil prísun aspoň relatívne menšieho množstva finančných prostriedkov, ktoré by zabránili najhoršiemu. Ak hovoríme, že záchrana pamiatok je verejným záujmom, mali by sme prestať iba nariekať a komentovať, ako sa ľudia správajú k svojmu majetku (mať vzťah k histórii nie je povinnosťou každého) a radšej porozmýšľať, ako verejný záujem na minimalizácii počtu zbúraných alebo zrútených historických objektov chrániť aj použitím verejných finančných prostriedkov.

Motivačná literatúra uvádza, že koniec článkov by mal byť konštruktívny a tento príspevok nebude výnimkou. Ako možné ďalšie ukazovatele, ktoré by mohli / mali byť sledované, navrhujem:

a) počet novovyhlásených národných kultúrnych pamiatok, resp. pamiatkových objektov. Áno, kvôli nedôslednej definícii pojmu „pamiatková hodnota“ v pamiatkovom zákone sa dá aj tento ukazovateľ obísť, avšak ako jednoznačne merateľný ukazovateľ je spôsobilý aspoň čiastočne prispieť k hodnotám, určených a sledovaných štátnou politikou. Nerobím si ilúzie o angažovanosti veľkej časti vlastníkov, ktorí naozaj málokedy dychtia po tom, aby bol ich objekt pamiatkou (a pre ktorú mám pochopenie ako právnik i ako občan). V kontexte predchádzajúcej úvahy o väzbe na nárok, resp. istotu finančných prostriedkov za predpokladu novovyhlásenej pamiatky (povedzme po dobu troch rokov) by sa však pozornosť pamiatkových úradov mohla uprieť na pamiatky a ich vlastníkov, pre ktorých by tento nový nástroj mohol byť riešením. Pamiatkové úrady by mali kontrolu nad výberom objektov (kritérium kvality), zároveň by vzhľadom na motiváciu vlastníkov boli ušetrené administratívne kapacity štátu (kritérium efektívnosti štátnej správy v podobe absencie odvolaní) a vlastníci by sa mohli tešiť, že z istých štátnych prostriedkov by aspoň základne sanovali stav objektu (ochrana verejného záujmu verejnými prostriedkami).

b) počet okresov s kompletne revidovanou evidenciou pamiatkového fondu. Revíziou zistíme reálny počet a stav pamiatok, čím dôjde k aktualizácii databáz Ústredného zoznamu pamiatkového fondu a zosúladeniu právneho a skutkového stavu. Ktovie, čo všetko sa zistí – isto nám neujdú ani prípady právnej ochrany neexistujúcich objektov. Skrátka, tak ako v každej domácnosti treba raz za čas upratať, tak je potrebné urobiť aj poriadok v evidencii pamiatkových úradov. Úloha náročná, ale potrebná.

c) počet pamiatok (aspoň sčasti) prístupných verejnosti, ktorý považujem za dobrý ukazovateľ cieľa „Pozitívny vzťah verejnosti“. Na zvyšovanie tohto ukazovateľa môžu byť šikovne využívané iniciatívy medzinárodných dní pamiatok, dní európskeho kultúrneho dedičstva, dní otvorených dverí a pod., na ktoré môže byť viazané využitie menšieho objemu finančných prostriedkov ministerstva kultúry.

d) rovnaký cieľ by sledoval počet verejných odborných podujatí a publikačných výstupov pamiatkového úradu alebo ministerstva kultúry, výsledky ktorých by boli prístupné online na webstránkach oboch inštitúcií.

e) počet pamiatkovým úradom vydaných metodík, ktoré by nemuseli byť a priori záväzné, avšak ktoré by boli významným interpretačným pravidlom pri posudzovaní zámerov vlastníkov. Prirodzene, metodiky by prešli aj public hearingom, ktorý by zároveň bol akýmsi nástrojom pre kontrolu práce pamiatkových úradov, ktorí by princípy svojej práce obhajovali pred spoločnosťou. Prečo si nepriznať, že „pamiatkarčina“ je pomerne uzavretým systémom, ktorý nie vždy dostatočne zreteľne a zrozumiteľne formuluje svoje poslanie pred verejnosťou, hoci činnosť pamiatkových úradov je hradená zo štátneho rozpočtu?

f) hoci to nebude populárne, jedným z ukazovateľov by mohol byť aj počet zamestnancov pamiatkových úradov, ktorý je dnes vzhľadom na rozsah ich kompetencií poddimenzovaný. Ak sa vyčistí systém a zvýši predvídateľnosť rozhodnutí pamiatkových úradov a právna istota vlastníkov a v ideálnom prípade aj počet disponibilných finančných prostriedkov, zvýšenie počtu odborných zamestnancov by mal byť ďalším logickým krokom pre zlepšenie predpokladov sledovania verejného záujmu na ochrane pamiatok.

Moja veľká vďaka patrí autorom Správy, ktorí urobili prvý krok do neznáma a spracovali Správu v tak rôznorodej a pre ekonómov nevďačnej sfére, akou je kultúra. Prvé kroky sú niekedy neisté, ale bez nich by Armstrong po povrchu Mesiaca nikdy nechodil.

 

Tomáš Michalík

Nástup novej vládnej garnitúry je vždy vítanou príležitosťou pre úvahy o očakávanom vývoji situácie v oblasti kultúrneho dedičstva. Nedalo mi teda nepozrieť sa na aktuálne Programové vyhlásenie vlády (PVV) z hľadiska vládnej vízie aktivít, týkajúcich sa pamiatok či múzeí v najbližšom volebnom období.

Ako každé PVV, aj to súčasné je eklektickým textom, ktorému sa nevyhýbajú:

– prázdne frázy a vágne pojmy,

– duplicita navrhovaných opatrení (napr. podpora digitalizácie kultúrneho dedičstva s dôrazom na využiteľnosť výstupov, sponzoring v oblasti kultúrneho dedičstva, plán obnovy pamiatok do roku 2030 a pod.) či

– úradnícke zlozvyky (známe CTRL C a CTRL V – napr. vzletný odsek o kultúrnom a kreatívnom priemysle (str. 113, šiesty odsek) bol kompletne prevzatý z PVV 2016. Snáď bude toto drobné faux pas kompenzované diametrálne odlišným prístupom ku kultúrnemu a kreatívnemu priemyslu, než tomu bolo v minulom volebnom období).

Buďme však féroví a priznajme, že súčasná vláda nastupovala v špecifických podmienkach, spôsobených pandémiou a preto pre rétorické cvičenia a nie vždy dostatočnú koordináciu čiastkových textov, predkladaných zrejme rôznymi sekciami, odbormi, podriadenými inštitúciami, rôznymi platformami (bez ohľadu na ich formálny status) či jednotlivcami majme pochopenie. Základná občianska lojalita je v danej situácii namieste.

PVV bezpochyby vychádza z moderných zásad vnímania kultúry. Kultúrne dedičstvo je imanentnou súčasťou kultúry tak, ako ju vníma moderná spoločnosť. Dovolím si preto pár poznámok k základným filozofickým východiskám PVV. Je veľkým posunom, že sa v tomto základnom dokumente, na ktorý sa budú odvolávať stovky úradníkov, výslovne formuluje predpoklad rovnakého prístupu k financovaniu „verejnej“ a „nezriaďovanej“ kultúry. Rovnako oceňujem priame uvedenie zvýšenia kultúrnej gramotnosti a kritického myslenia ako cieľov kultúrnej politiky. Tlieskam aj ambícii aktívne zapojiť Útvar hodnoty za peniaze do rozhodovania o kultúrnej politike (osobitne v oblasti pamiatok), hoci toto rozhodnutie niektorí idealisti časom asi trpko oľutujú.

Poďme však rovno k hmotnému kultúrnemu dedičstvu. PVV  v podkapitole „Obnova pamiatok bude rýchlejšia“ (s. 116 a 117) prekvapivo vychádza z nekorektných údajov, ktoré sa následne premietajú do nadsadených záverov. Hovorím o počte 17.000 národných kultúrnych pamiatok (NKP), ktoré na Slovensku vraj máme. Tu si treba vysvetliť rozdiel medzi NKP a pamiatkovým objektom. Niektoré NKP (napr. hrady) pozostávajú z viacerých pamiatkových objektov (napr. veža, palác, opevnenie, kaplnka a pod.). Napr. NKP Trenčiansky hrad má takmer 70 pamiatkových objektov. Tieto údaje sú verejne prístupné, nájdete ich na webstránke Pamiatkového úradu SR www.pamiatky.sk. Alebo máte dojem, že nad mestom Trenčín sa týči skoro 70 pamiatok? Potom ste v menšine. Aj Pamiatkový úrad SR vo svojej poslednej výročnej správe (za rok 2019) uvádza, že v súčasnosti na Slovensku máme niečo cez 10.000 NKP, ktoré spolu pozostávajú z viac ako 17.000 pamiatkových objektov. Zmienka o 17.000 NKP na Slovensku v PVV je preto zarážajúca. Aj z tých 10.000 je nemalá časť pamätných tabúľ či pamätníkov rôznej kvality, vztyčovaných po 2. svetovej vojne v každej druhej-tretej obci. Inak, počty rôznych súčastí kultúrneho dedičstva – NKP, zbierkových predmetov či historických knižničných dokumentov – majú samé osebe pomerne nízku výpovednú hodnotu a nehovoria nič o vzťahu spoločnosti k histórii. Nepreceňujme ich. Ale – slovami klasika – o tom potom.

K najväčším plusom PVV v oblasti kultúrneho dedičstva patria pomerne ambiciózne, a pritom jasne definované (a niektoré aj merateľné) opatrenia, týkajúce sa pamiatok (s. 117). Celkovo veľmi dobrý dojem z opatrení kazí iba veľký obsahový prienik niektorých z nich (ide vlastne o obsahovo rovnaké opatrenia, rozpísané vo viacerých bodoch. Podobne ako vo vtipe: Čím viac pásikov, tým viac Adidas. V PVV: Čím viac bodov, tým viac uznania). Tu sú (názvy opatrení trochu skracujem alebo mením, bez zmeny významu):

1) Klasifikácii NKP (ľudovo povedané rozdeleniu na najvýznamnejšie pamiatky, pamiatky regionálneho významu a pamiatky lokálneho významu) sa skôr či neskôr nevyhneme. Áno, v súčasnosti máme iba jeden druh pamiatky: NKP. Je pritom jedno, či ide o Dóm sv. Martina v Bratislave alebo kaplnku v Hornej Dolnej, z právneho pohľadu ide o rovnaký stupeň ochrany. Po tomto A však musí nasledovať B: definovanie rozdielnych kritérií (a teda stupňa náročnosti) pri pamiatkových obnovách pamiatok v rozdielnych kategóriách. Od 80-ročnej babky v drevenici v Osturni predsa nemožno požadovať splnenie rovnakých podmienok ako pri obnove Krásnej Hôrky. Toto bude náročný filozofický súboj rôznorodých pohľadov a prístupov, musíme ho však so všetkou cťou absolvovať.

2) O vyriešenie vlastníckych vzťahov pod ruinami hradov sa snaží už minimálne štvrtá garnitúra. Treba jej držať palce. Hradári si to zaslúžia.

3) Projekt rekonštrukcie najvýznamnejších NKP je trochu vágne opatrenie, keď nevieme, o koľkých takýchto NKP a o akom stupni rekonštrukcie (komplexná obnova?) vláda hovorí. Za najvýznamnejšie NKP sa asi považujú tie s prioritou ochrany a obnovy, schválené príslušným uznesením vlády. Palec hore, len by sme poprosili trošku viac informácií.

4) Navýšiť objem finančných prostriedkov v dotačnom programe „Obnovme si svoj dom“. Okrem pridania peňazí by sa zišla aj rámcová analýza prefinancovaných projektov, ale väčšina asi bude súhlasiť, že program „Obnovme si svoj dom“ je stále sa zlepšujúcim nástrojom na aspoň čiastočnú kompenzáciu nákladov, spojených s obnovami NKP.

5) Samostatná prioritná os na pamiatky. Trikrát áno! Bude na tom veľa práce, ale Slovensko má dosť odborníkov na to, aby zvládlo nastaviť základné parametre tejto výzvy tak, aby investované peniaze mali reálny efekt. Latka je vzhľadom na spackanú výzvu ku kultúrnemu a kreatívnemu priemyslu (hovorím o mobilizácii kreatívneho potenciálu v regiónoch), ktorá absolútne nereflektovala požiadavky kultúrnej sféry síce veľmi nízko, ale pri kultúrnom dedičstve treba mať tie najvyššie ciele.

6) Nové formy financovania obnovy NKP. Sponzoring? Chrumkavé! Devil is in details, ale zámer je bez debaty správny.

7) Zníženie podielu pamiatkového fondu v zlom stave. Toto je asi trošku duplicita s bodmi 3 a 4, ale vyčítať tento zámer z filozofického či manažérskeho hľadiska určite nemožno. Okrem financií si však zrejme vyžiada aj zmenu optiky štátu na nevyhnutnosť splnenia náročných podmienok pamiatkových obnôv (inými slovami – mierne povolenie oprát) v tých prípadoch, kde si to ako spoločnosť môžme dovoliť.

8) Zvýšiť počet jednotlivých rekonštrukcií pamiatok. Viď bod 7, druhá veta. Vlastne ide o prerozprávanie bodu 7 inými slovami. Spin doctors, very light version.

9) Prehodnotiť legislatívne návrhy z roku 2019 na základe analýzy ich reálnych dopadov. Okrem toho, že si nie som istý, či je slovo dopad v danom kontexte spisovné (pozdravujem sekciu štátneho jazyka ministerstva), tak mi ako právnikovi uniká cieľ tohto opatrenia. Ale právnici sú (sme) od toho, aby veci komplikovali, tak sa nechám prekvapiť.

Oblasť múzeí je zastúpená skromnejšie, skromnejší preto bude aj komentár. Zvýšenie návštevnosti múzeí o 50% (nie je však uvedené, do akého termínu – zrejme do konca volebného obdobia) v porovnaní s rokom 2019 je ambiciózne, vláda však má iba obmedzenú možnosť masívne pohnúť s návštevnosťou. Väčšina múzeí je v zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávnych krajov a obcí a predpokladom tak rapídneho zvýšenia návštevnosti je predovšetkým adekvátna ponuka. Môj osobný tip je, že vzhľadom na výzvy v oblasti základných odborných činností, ktorým múzeá dnes čelia, tento cieľ naplnený nebude. Ďalej, zriadenie Múzea 20. storočia bude možné zhodnotiť až po realizácii prípadného projektu. Nemôže ísť iba o vyčlenenie budovy alebo priestorov a naplnenie statickými zbierkovými predmetmi, ale takéto múzeum, adresátom služieb ktorého budú zrejme mladí ľudia, musí ísť príkladom v sprostredkovaní zážitkov (áno, možno aj na úkor tradičných predstáv o múzeu ako strážcovi vedomostí). V 20. storočí sme ich predsa zažili dosť, z oboch strán emocionálneho spektra. Predposledné storočie je obdobím, s ktorým sme sa ako spoločnosť ešte úplne nevyrovnali.

K týmto bodom pristupuje ešte viacero návrhov v oblasti prípadnej inštitucionálnej reformy (“prehodnotenie existujúcej siete štátnych kultúrnych inštitúcií“), východiskom ktorých by mal byť vládny audit. Výsledky auditov môžu byť interpretované rôzne, verejná debata však je jedným z kľúčových nástrojov, ako s nimi naložiť. Nevedno, či sa má uvedený návrh vzťahovať aj na inštitúcie  v oblasti kultúrneho dedičstva. Ak áno, výstupy budú zaujímavé, osobitne v prípade, ak nebudú realizované iba technokraticky, ale aj s reálnym záujmom o špecifiká kultúrneho dedičstva. Viacero inštitúcií (áno, aj z kultúrneho dedičstva) pred sebou tlačí roky neriešené problémy – sčasti zdedené, sčasti nedávno vzniknuté – najmä z hľadiska plnenia niektorých zákonných povinností.

Čo dôležité mi v PVV chýba? Tých vecí je viacero, snáď aspoň niektoré z nich, tie najvýznamnejšie, budú inšpiráciou pre prípravu ďalších strategických materiálov:

1) V PVV absentuje akákoľvek zmienka o archeologickom kultúrnom dedičstve či chudákoch vlastníkoch tých objektov, ktoré síce nie sú NKP, ale nachádzajú sa v pamiatkových územiach. Prečo chudákoch? Ich objekty sú – často až príliš prísne – regulované pamiatkovým zákonom, ale nemajú žiaden nárok (dokonca ani nádej) na dotáciu, príspevok či inú kompenzáciu zo strany štátu, ktorý podporuje výhradne NKP. Ide pritom o tisícky, možno desaťtisícky vlastníkov (presné údaje nemám, neviem, či sú niekde spracované). Ako právnika ma tiež nenapĺňajú radosťou ani dôverou viaceré ustanovenia pamiatkového zákona, následkom ktorých je vo vzťahu štát – vlastník pamiatkovo regulovanej veci až príliš nízky stupeň právnej istoty vlastníkov a – schválne, kto všetko mi dá za pravdu – až príliš vysoký stupeň svojvôle pamiatkových úradov. Ale o tom podrobnejšie niekedy nabudúce.

2) Príliš všeobecné a nekonkrétne úvahy o novom zákone o múzeách indikujú tápanie aj v tejto dôležitej, ale často prehliadanej oblasti kultúrneho dedičstva. Rád by som sa mýlil.

3) PVV ďalej neobsahuje žiadnu konkrétnu víziu osudu potenciálnej vlajkovej lode nášho digitalizovaného kultúrneho dedičstva: Slovakiany (kto raz skúsil Hungaricanu vie, o čom hovorím).

4) Last but not least: Bolo by slušné a ani nie veľmi náročné aspoň rámcovo zadefinovať opatrenia v oblasti boja proti kultúrnej a archeologickej kriminalite. Je to pekná sexi medzirezortná prierezová aktivita, s potenciálne veľkým impaktom na záchranu kultúrnych hodnôt, ktorý môže byť priamoúmerný mediálnej atraktivite. Ako hovorím svojim študentom: po ukradnutí auta si kúpiš nové, namiesto pytliakom zastreleného jeleňa príde iný zo susedného revíru, dokonca aj tie lesy časom dorastú, ale zničenú 500-ročnú fresku, úmyselne schátraný kaštieľ či ukradnutý praveký poklad, ktorý posunie dejiny celého regiónu o niekoľko míľových krokov, už nenahradíme.

Pri týchto podstatných veciach je môj sen o komplexnej právnej úprave kultúrneho dedičstva v jednom právnom predpise (akýsi slovenský Cultural Heritage Code) skutočne iba nedôležitou epizódkou.

Držím vláde aj pani ministerke palce a teším sa na odpočet po (ideálne) štyroch rokoch.

 

Tomáš Michalík

Pár viet k možnosti vypísania Bardejova zo Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

 

Nedávno sme boli svedkami zaujímavej mediálnej prestrelky. Úlohu znepriatelených pištoľníkov na seba prevzali mesto Bardejov a Krajský pamiatkový úrad Prešov, zatiaľ čo ranenou obeťou mala byť mestská pamiatková rezervácia Bardejov a najmä jej zápis v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Jablkom sváru bolo pritom moderné presklené premostenie dvoch budov, ktoré sa má vybudovať kúsok od historického jadra, resp. rozdielne názory na to, či sa k nemu majú pamiatkari vyjadrovať alebo nie. Hádate správne – mesto zámer obhajuje, zatiaľ čo pamiatkari tasia svoje revolvery na obranu pamiatok a vyzerá to tak, že sú ochotní urobiť čokoľvek, len aby sa premostenie nestalo realitou. Po prvých varovných výstreloch sa už – zdá sa – strieľa ostrými. Ranená obeť padá, no keďže pamiatkari majú nábojov o čosi menej ako miestni, UNESCO v Bardejove pomaly odchádza do histórie… No, dosť bolo krvi (krv predáva, aspoň tak vravia marketéri…), poďme trochu do reality.

Mesto Bardejov je od roku 2000 vyhlásené za slovenskú lokalitu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Tento zápis, o ktorý sa márne snaží veľa špičkových historických miest z Európy aj sveta, je najvyšším svetovým ocenením, ktoré v oblasti ochrany pamiatok môže mesto dostať. Bardejov je na tento zápis patrične hrdý a logo UNESCO nájdete takmer všade – od webstránky mesta Bardejov až po grafiku autobusov MHD (napr. linka 8, však). Aj v záujme ochrany pamiatok bol v roku 2002 dokonca prijatý osobitný zákon, akýsi „Lex Bardejov“.

Top status lokality sa, samozrejme, nevzťahuje na celé mesto. Za tzv. UNESCO site je vyhlásené historické centrum a židovské suburbium (mapu si môžete stiahnuť tu). To, čo je za touto hranicou, nielenže nespadá pod UNESCO, ale nemá ani charakter mestskej pamiatkovej rezervácie (s výnimkou ojedinelých objektov kultúrnych pamiatok, tie sa však nášho príbehu netýkajú), vyhlásenej ešte v 50.-tych rokoch 20. storočia. Na území pamiatkovej rezervácie majú pamiatkari veľmi silné (zlé jazyky vravia, že až neobmedzené) slovo, zatiaľ čo mimo rezervácie sa môžu vyjadrovať iba k archeológii, resp. predpisovať archeologické výskumy.

Pred niekoľkými rokmi sa začala v Bardejove modernizovať pošta. Skvelá vec, lepšie služby máme radi všetci daňoví poplatníci. Nový obchodno-spoločenský objekt, súčasťou ktorého bude aj pošta, sa nachádza na Dlhom rade, mimo pamiatkovej rezervácie, avšak len niekoľko metrov od nej, doslova cez cestu. K objektu malo pribudnúť premostenie blízkej Kellerovej ulice, z ktorej je však výnimočný výhľad na dóm Sv. Egídia, gotickú dominantu nielen pamiatkovej rezervácie, ale celého Bardejova. Podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu sa pamiatkari majú vyjadriť ku každej stavebnej aktivite, ktorá sa plánuje na území pamiatkovej rezervácie – premostenie je však asi 10 m od jej hranice…

Krajský pamiatkový úrad Prešov argumentoval, že chráni aj zaujímavé typické pohľady na pamiatkovú rezerváciu, resp. na vybrané súbory pamiatok a že premostenie práve takémuto významnému pohľadu bráni. Odborne sa tejto argumentácii dá rozumieť, pretože stavia na vecne obhájiteľných argumentoch. Veď komu by sa páčilo, keby sa výhľad na špičkové pamiatky zrazu znemožnil kvôli nejakému mostíku pre peších. Z čisto právneho hľadiska však predsa len ide o stavbu mimo pamiatkovej rezervácie, preto majú pamiatkari povinnosť vyjadriť sa (t.j. sú v postavení tzv. „dotknutého orgánu“) len k otázke prípadného narušenia archeologického náleziska, teda témy, ktorá je v danom prípade skôr druhoradá.

Zvláštnym však ostáva samotný dôvod premostenia, ktoré v podstate nič zásadné neprináša. Nejde o riešenie kritickej dopravnej situácie, o zvýšenie turistickej atraktívnosti miesta, o ochranu životného prostredia a vonkoncom nejde o žiaden inovatívny počin v ochrane kultúrneho dedičstva.

Z právneho hľadiska je situácia pomerne jasná: Premostenie nie je situované na mieste, ktoré je ako mestská pamiatková rezervácia Bardejov vyhlásené za slovenskú lokalitu, zapísanú v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Krajský pamiatkový úrad Prešov sa teda čisto z právneho hľadiska k projektu – s výnimkou archeológie – vyjadrovať nemôže. Prípadný spor by na súde (pri známej rýchlosti našich súdov určite po niekoľkých rokoch) mesto Bardejov pravdepodobne vyhralo. Pre kultúrnosť a kvalitu prostredia by to však bolo určite Pyrrhovo víťazstvo…

Právne predpisy sú však len jednou z rovín konfliktu. Oveľa zreteľnejšie sa črtá samotný vzťah k UNESCO, kde sa predpokladá istá miera ambícií čo najlepšie uchovať a prezentovať to, na čo môže byť Bardejov právom hrdý a s tým spojenej určitej veľkorysosti. Nehovoriac o existencii tzv. buffer zone („nárazníkovej zóny“), ktorú UNESCO presadzuje pri každej zapísanej lokalite a ktoré má slúžiť práve na elimináciu výslovne nevhodných zásahov, ktoré môžu mať vizuálny vplyv na lokalitu svetového kultúrneho dedičstva. Ťažko si predstaviť v inej krajine s dlhšou tradíciou ochrany pamiatok či kultúrneho turizmu situáciu, kedy v tesnom susedstve lokality UNESCO (skutočne hovoríme o metroch) vyrastá veľké presklené čudo neurčitého poslania. Citlivosť pri nachádzaní riešení je základným predpokladom dlhodobého úspechu nielen vo vzťahoch medzi ľuďmi navzájom, ale aj medzi ľuďmi a ich prostredím. No a voči pamiatkovým hodnotám historického centra najgotickejšieho mesta Slovenska je navrhované premostenie fakt dosť necitlivé. Vizuálne od Radničného námestia, resp. spod dómu Sv. Egídia vytvára virtuálnu hranicu medzi históriou a agresívnou modernitou či medzi harmóniou stredovekého jadra a hektikou vonkajšieho sveta.

Zo zoznamu UNESCO Bardejov pre týchto niekoľko metrov skla a kovu vypísaný s vysokou pravdepodobnosťou nebude. Premostenie však na dlhý čas ostane výkričníkom veľmi nízkej citlivosti k zásadám UNESCO (napr. ochrana jeho lokalít v ich prirodzenom a pôvodnom kontexte a pod.), ktorým sa mesto Bardejov tak rado prezentuje. Je tiež dosť pravdepodobné, že premostenie ostane navždy odstrašujúcim obrázkom v učebniciach či skriptách študentov kultúrneho dedičstva, architektúry, urbanizmu, histórie či cestovného ruchu.

K vlastníctvu a vlastníckemu právu mám ako právnik veľkú úctu. Rovnako (obzvlášť v poslednom čase) prestávam rozumieť tradičnému pamiatkarskemu spôsobu uvažovania, ktorý často veci komplikuje a vlastníkov obmedzuje viac ako je podľa môjho názoru primerané a prípustné (samozrejme, česť výnimkám a tým ľuďom, ktorí ku každému prípadu pristupujú racionálne a s otvorenou mysľou). V tomto konkrétnom prípade však nemám pochybnosť o správnosti úmyslu Krajského pamiatkového úradu Prešov; paradoxom neschopnosti jeho presadenia je skôr nedostatok pamiatkového zákona (ktorý je inak pomerne striktný).

Nechcem plamenne vyzývať mesto Bardejov na zmenu postoja či sa teatrálne rozhorčovať nad praxou ochrany pamiatok na Slovensku (to by bolo blogov…), alebo nebodaj elitársky ponižovať tých, ktorí môj názor nezdieľajú. Úprimne, nepoznám ani názor bežných Bardejovčanov na samotnú stavbu[1]. Chcem však len upozorniť na nepomer medzi pamiatkovým top statusom historického centra Bardejova a nízkymi ambíciami mesta, ktoré zrejme smerujú k svojmu naplneniu. V tak krehkom prostredí, akým je svetové kultúrne dedičstvo UNESCO, by mal každý svoj zámer zvážiť nie dva, ale aspoň päťkrát. Zvlášť ak je týchto šesť veľkých písmen, vrátane hodnôt, ktoré predstavujú, hlavným magnetom pre našich aj zahraničných cestovateľov. Alebo si v Bardejove budú musieť zvyknúť na nechápavé krútenie hlavami? Ešte dobre, že Roland na bardejovskej radnici sa pozerá iným smerom…

 

Tomáš Michalík

p.s. – prosím (ne)spravodlivo rozhorčených Bardejovčanov, ktorí si myslia, že kritizujem niečo, čo som ako „zapadňar“ nevidel a čo vôbec nepoznám, nech spávajú v pokoji. V Bardejove som minimálne každé dva mesiace… Ta ne?

Vláda Slovenskej republiky na svojej prvej schôdzi v roku 2014 schválila návrh novely zákona o ochrane pamiatkového fondu. Napriek tomu, že som sa na začiatku prípravy návrhu novely pomerne aktívne zúčastňoval (najskôr ako zamestnanec ministerstva kultúry, neskôr ako človek, ktorý sa odborne venuje pamiatkovému právu a ktorý ho aj prednáša študentom na univerzite) a návrh novely nie je en bloc nesprávny, považujem nezanedbateľnú časť návrhu novely vo verzii schválenej vládou za zlú. Z pozície pripomienkujúcej verejnosti som sa k návrhu novely vyjadril v medzirezortnom pripomienkovom konaní, veľká časť mojich pripomienok však ostala neakceptovaná. Preto by som bol rád, ak by bola moja pozícia vnímaná ako pozícia nezávislého odborníka s úmyslom pomôcť identifikovať negatíva navrhovanej právnej úpravy.

Pokúsim sa stručne (tak, ako si to blog vyžaduje) predstaviť hlavné okruhy problémov, ktoré návrh novely podľa môjho názoru nerieši alebo kde sa dokonca vyvolávajú nové otázniky. Najprv si rozoberieme okruhy, ktoré v ňom nie sú riešené vôbec – a mali by byť (aspoň rámcovo). Následne sa dostaneme k okruhom, ktoré sú predmetom návrhu novely a ktoré, možno v pôvodne dobrom úmysle, významným spôsobom vstúpia do životov desaťtisícov Slovákov.

V prvom rade, návrh novely žiadnym spôsobom nerieši jeden zo základných problémov ochrany pamiatok, ktorým je výlučná zodpovednosť vlastníka pamiatkovo chránenej budovy za jej stav. Deklarácia Národnej rady SR o ochrane kultúrneho dedičstva uvádza, že ochrana kultúrneho dedičstva – kam bezpochyby patria aj pamiatkovo chránené objekty – je verejným záujmom. Pod toto ustanovenie sa každý kultúrny človek môže kedykoľvek podpísať – nikto z nás nechce, aby sa kultúrne pamiatky v inom ako štátnom vlastníctve (čo predstavuje okolo 90% všetkých kultúrnych pamiatok: cca 40% kultúrnych pamiatok je vo vlastníctve súkromných osôb a po približne 25% vlastní samospráva a cirkvi) rad za radom búrali či neprimerane adaptovali. Vo viacerých krajinách západnej a severnej Európy je ochrana kultúrnych pamiatok v súkromnom vlastníctve ako verejného záujmu riešená preplatením rozdielu nákladov, ktorý vzniká pri bežnom užívaní budovy a tým, ktoré je požadované príslušným štátnym orgánom. Ako príklad nám môže poslúžiť výmena strechy na pamiatke – lacnejšia krytina by vlastníka vyšla 5.000 eur, pamiatkari však predpíšu špeciálny typ krytiny, ktorá je oveľa drahšia – stojí, povedzme, 9.000 eur. Rozdiel medzi cenami, t.j. v našom hypotetickom prípade 4.000 eur, je vlastníkovi automaticky preplatený zo strany štátu. Na túto formu kompenzácie má vlastník pamiatky v prípade splnenia určitých podmienok nárok – t.j. na rozdiel od Slovenska o udelení dotácie nerozhoduje štátny orgán (v našom prípade ministerstvo kultúry), komu dotáciu udelí a komu nie. Podľa § 34 ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového fondu vlastník kultúrnej pamiatky síce môže požiadať o finančný príspevok ministerstvo alebo obec, na jeho poskytnutie však nemá nárok. V praxi sa často stáva, že žiadateľ splní všetky podmienky, dotáciu však kvôli nedostatku finančných prostriedkov nedostane. Myslím, že ten rozdiel je značný. V prvom prípade si štát plne stojí za svojou politikou ochrany kultúrnych pamiatok ako verejného záujmu, pričom je ochotný znášať oprávnenú časť nákladov. Nehovoriac o daňových zvýhodneniach či iných formách nepriamej podpory. Na Slovensku síce deklarujeme záujem na ochrane kultúrneho dedičstva – náklady naň však prakticky výlučne nechávame na ich vlastníkoch. To sa potom vcelku dobre deklaruje verejný záujem, keď finančné bremeno znáša niekto iný…

Samozrejme, veci treba posudzovať v súvislostiach. Túto principiálnu otázku doteraz systémovo neriešil žiaden slovenský ani československý zákon o ochrane pamiatok. Náš štát v súčasnosti nie je v jednoduchej finančnej situácii a pozíciu ministrovi financií, ktorého úlohou je okresávať výdavky všade tam, kde to je možné, ani trochu nezávidím. Nie je však zo strany predkladateľa možné predložiť tak obsiahly návrh, s toľkými významnými zmenami a do predkladacej správy a dôvodovej správy uviesť, že „zákon nebude mať vplyv na štátny rozpočet a na podnikateľské prostredie“, pretože to jednoducho nie je pravda. Pokiaľ Slovenská republika myslí svoje vyhlásenia o ochrane kultúrneho dedičstva vážne, mala by sa prihlásiť k finančnej participácii na nej.

Druhá vec, ktorá sa v návrhu novely vôbec nerieši, je absencia (aspoň rámcových) kritérií pre posudzovanie jednotlivých prípadov zo strany pamiatkarov, či už na krajských pamiatkových úradoch alebo na Pamiatkovom úrade SR. Myslím si, že téza o unikátnosti a jedinečnosti každej jednej kultúrnej pamiatky – a tým pádom aj o zbytočnosti nejakej jednotiacej úpravy – je prežitá a dlhodobo neudržateľná. Pamiatkarmi často deklarovaná doktrína, že všetko bude riešené na základe správnej úvahy štátneho orgánu, nie ojedinele bez základnej samoregulácie, sa u verejnosti často stretáva so zdvihnutým obočím. V právnickej terminológii sa rovnaké posudzovanie rovnakej alebo podobnej veci zo strany orgánu štátnej správy nazýva zásadou materiálnej rovnosti – táto zásada je jednou zo základných zásad správneho konania. Prax ukazuje, že absencia pravidiel a jednotiacich kritérií vedie k veľkej nevyváženosti v posudzovaní jednotlivých prípadov, ktoré sú si navzájom veľmi podobné. Výkon štátnej správy v oblasti ochrany pamiatkového fondu je zo strany verejnosti často vnímaný ako sledovanie prežitých záujmov na „skanzenizácii“ objektu a absolútna ignorácia pozície vlastníka (ktorý celú rekonštrukciu / adaptáciu / obnovu platí!), oboje zamaskované floskulami o kultúrnom dedičstve. Štát by mal mať ambíciu neustále podporovať princíp právnej istoty a nie tento predpoklad právneho štátu minimalizovať. Konkrétne mám na mysli najmä podrobnejšiu úpravu predpokladov pre vyhlásenie veci za kultúrnu pamiatku (v súčasnosti možno za kultúrnu pamiatku vyhlásiť vec, o ktorej si pár ľudí na pamiatkových úradoch myslí, že má výnimočné pamiatkové hodnoty), konkrétnejšiu definíciu pojmu „pamiatková hodnota“ ako základného pojmu pamiatkovej ochrany a objektívnejšie rozhodovanie o zámere obnovy pamiatkovo chránených budov či o predpisovaní pamiatkových výskumov.

Poďme však priamo k samotnému návrhu novely.

1) Zavádza sa nový pojem „bezprostredného okolia“ nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, v ktorom „nemožno vykonávať stavebnú činnosť ani inú činnosť, ktorá by mohla ohroziť pamiatkové hodnoty kultúrnej pamiatky“; za bezprostredné okolie sa pritom považuje priestor v okruhu 10 metrov od konkrétnej pamiatky. Pôvodne zamýšľaný zámer aplikácie modelu niektorých škandinávskych štátov bol v priebehu prípravy návrhu novely pretransformovaný do podoby, ktorá rozhodne nesvedčí právnej istote. Navrhovanému zneniu možno vytknúť predovšetkým to, že rozširuje okruh dotknutých osôb aj na tých, ktorí nie sú vlastníkmi konkrétnej kultúrnej pamiatky. Nezavádza sa žiaden režim rozhodovania o povolení vhodnej činnosti v bezprostrednom okolí (Kto bude rozhodovať? Krajský pamiatkový úrad? Podľa ktorého paragrafu?). Kto bude posudzovať, do akej miery a či vôbec majú byť činnosťou ohrozené pamiatkové hodnoty? Aká bude vymožiteľnosť konania v prípade, ak nie som vlastníkom takejto pamiatky – alebo naopak: ako ma ako vlastníka pamiatky budú chcieť pamiatkari postihnúť za konanie niekoho iného, ktoré síce ohrozí pamiatkové hodnoty pamiatky, ale na ktorého nemám ako vlastník žiaden vplyv?

2) Zavádza sa režim vypracovania, vydania a schválenia zásad ochrany pamiatkového územia výlučne zo strany pamiatkarov. Vypracovať a vydať tento závažný dokument má krajský pamiatkový úrad a schvaľovať ho má Pamiatkový úrad SR. V pôvodnom návrhu novely, predloženom do medzirezortného pripomienkového konania ministerstvo kultúry dokonca navrhovalo, aby všetky tri činnosti – t.j. vypracovanie, vydanie aj schválenie – spadali do kompetencie krajského pamiatkového úradu. Napriek súčasnému vylepšenému variantu sa obávam, že príprava tohto závažného dokumentu, ktorým sa následne bude musieť riadiť celé pamiatkové územie výlučne v réžii pamiatkarov (takpovediac vo vlastnej kuchyni) nie je najšťastnejším riešením, kvôli absencii odbornej oponentúry zo strany odbornej obce a potenciálu jednostrannosti celého dokumentu. Modernejším a adekvátnejším prístupom by bolo aktívna participácia ako realizátorov výskumu, tak obce (ktorá, ak sa so zásadami stotožní, ich bude vedieť oveľa lepšie inkorporovať do vlastných predpisov). Veľmi rád by som sa mýlil a držím pamiatkarom palce, aby boli všetky nové zásady ochrany pamiatkového územia materiálom objektívnym a vyváženým.

3) Navrhuje sa zavedenie nového ustanovenia, podľa ktorého „orgán štátnej správy a orgán územnej samosprávy, ktorý vedie konanie, v ktorom môžu byť dotknuté záujmy ochrany pamiatkového fondu, môže vo veci samej rozhodnúť až po doručení právoplatného rozhodnutia alebo záväzného stanoviska orgánu štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu.“ Podľa môjho názoru bude mať toto ustanovenie za následok zásadné spomalenie procesov rozhodovania ostatných (t.j. nie „pamiatkových“) orgánov štátnej správy. Pracoval som nejaký čas v štátnej správe, videl som svojské ponímanie operatívnosti viacerých štátnych úradníkov a preto nehovorím len tak do vetra, keď poviem, že sa skutočne obávam toho, že v praxi bude dochádzať k takým omeškaniam, ktoré budú môcť byť považované za nečinnosť orgánu štátnej správy, resp. za nevydanie rozhodnutia v zákonnej lehote. Jednoducho – celý proces vydávania rozhodnutí iných ako „pamiatkových“ orgánov sa riadne predĺži, čo nehrá do karát nikomu (a najmenej tomu, kto na to rozhodnutie – napr. stavebné povolenie – čaká oveľa dlhšie ako by mal).

4) Predpisovanie archeologických výskumov sa po novom navrhuje ešte komplikovanejšie ako je tomu v súčasnosti. Zavádza sa povinnosť vlastníka pozemku alebo stavebníka, ktorý bude vykonávať stavebnú alebo inú hospodársku činnosť na evidovanom archeologickom nálezisku (odkiaľ to mám ako stavebník vedieť?) podať žiadosť o vyjadrenie k tomuto zámeru. Na druhej strane pamiatkari môžu archeologický výskum predpísať kdekoľvek (na základe iniciatívy koho?)… Toto ustanovenie je, bohužiaľ, celé nedomyslené, predpokladá orientáciu stavebníka v Centrálnej evidencii archeologických nálezísk na Slovensku (alebo aspoň v zákone o ochrane pamiatkového fondu) a v konečnom dôsledku predstavuje v porovnaní so súčasnou situáciou krok späť.

5) Navrhuje sa povinnosť znášať náklady pamiatkového výskumu aj zo strany vlastníka nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Povinnosť hradiť náklady pamiatkového výskumu zo strany vlastníka je téma na osobitný blog (nevylučujem, že sa k tejto téme raz vrátim), zatiaľ nech nám stačí to, že táto povinnosť sa má po novom vzťahovať na tisícky ďalších ľudí (na Slovensku máme 28 pamiatkových rezervácií (zoznam, mapa) a 82 pamiatkových zón (zoznam, mapa), v rámci ktorých sú pamiatkovo chránené tisícky budov, hoci tieto nemajú postavenie kultúrnych pamiatok), ktorým pamiatkari môžu predpísať výskum na ich historicky či pamiatkovo nezaujímavom dome, ktorý ani nie je kultúrnou pamiatkou, ale ktorého jediným „negatívom“ je fakt, že sa nachádza niekde neďaleko historického centra. Áno, napríklad aj obyčajný tuctový dom, starý niekoľko desaťročí. Paradoxom celého tohto ustanovenia je skutočnosť, že vlastník budovy, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ale nachádza sa v pamiatkovom území nie je oprávneným žiadateľom pre pridelenie dotácie… Ak môžme hovoriť o akej-takej snahe (akokoľvek nesystémovo) kompenzovať zásah do vlastníckeho práva pri kultúrnej pamiatke možnosťou požiadať ministerstvo kultúry o dotáciu, tak vlastník ne-pamiatky takúto možnosť jednoducho nemá.

6) Režim odovzdávania archeologických nálezov, pochádzajúcich z archeologických výskumov, ktorý je v súčasnosti podrobovaný pomerne ostrej kritike, sa v návrhu novely nemení. Správcom archeologických nálezov je s výnimkou výskumov Archeologického stavu SAV alebo štátnych múzeí Pamiatkový úrad SR, a to od chvíle odovzdania výskumnej dokumentácie. Vzniká tak dosť úsmevná situácia, kedy sú nálezy uložené v depozitoch realizátora výskumu, ale už za ne v zmysle zákona zodpovedá Pamiatkový úrad SR, ktorý však reálny výkon správy k nim nemôže zabezpečiť. Takáto situácia, princípom ktorej je prevod formálnej, ale už nie reálnej zodpovednosti štátu, môže trvať mesiace (ak nie roky). Nálezy zatiaľ blokujú miesto v dočasných depozitoch a čakajú, kým ich Pamiatkový úrad SR porieši, k čomu ho však nezaväzujú žiadne lehoty či nebodaj sankcie. Prevod vlastníctva, resp. správy archeologických nálezov je aj v súčasnosti upravený nedostatočne – každopádne, tak rozsiahla novela, aká bude predložená na rokovanie Národnej rade SR by mala zabezpečiť odstránenie problematických okruhov a nie ich ignorovať.

Problematických okruhov, vrátane absencie riadnych konzultácií s poradnými orgánmi ministerstva kultúry (Pamiatkovou radou, Archeologickou radou) či nebývale veľkom rozsahu novely (nie je 17 strán novelizačných bodov – ktorých je viac ako má účinné znenie zákona paragrafov – skôr na nový zákon?) je v návrhu novely iste viacero, ale koho by bavilo čítať taký dlhý blog… Preto na tomto mieste svoj výpočet ukončím, a to v záujme vyváženia blogu pozitívami návrhu novely. Patrí medzi ne napríklad úprava postavenia Pamiatkového úradu SR ako zástupcu poškodenej strany v trestnom konaní, rozdelenie pamiatkových výskumov či konkretizácia režimu dočasného vývozu kultúrnej pamiatky do zahraničia. Škoda len, že tieto pozitíva majú význam skôr dovnútra orgánov ochrany pamiatok než navonok – k občanom.

Ak by som mal určiť víťazov návrhu novely, hľadal by som ich len veľmi ťažko. Absolútny víťaz neexistuje, s určitým odstupom by som za čiastočných víťazov mohol prehlásiť štátnych pamiatkarov, ktorým sa zvyšujú kompetencie – hoci ten počiatočný chaos, ak bude návrh novely schválený parlamentom v predloženej podobe im určite nebudem závidieť. Viac ako víťazov je porazených, medzi ktorými popri vlastníkoch ne-pamiatok v pamiatkových územiach, realizátoroch archeologického výskumu či všeobecne občanoch nesmie chýbať najmä princíp právnej istoty.

Ak to tento štát s ochranou kultúrnych pamiatok myslí vážne, mal by nájsť odvahu presvedčiť verejnosť, že bez financií zo štátneho rozpočtu to nepôjde. Nemožno robiť zásadné zmeny v legislatíve, ktoré nemajú mať žiaden vplyv na štátny rozpočet. V opačnom prípade sa z toho patu, ktorý je motívom podnadpisu tohto blogu, ako spoločnosť nikdy nevymaníme.

 

Tomáš Michalík